V niektorých obciach sa dnes pri sv. omši požehnávajú kvety a liečivé bylinky. Zvyk pochádza z Nemecka a vyjadruje presvedčenie, že Boh je prameňom každej liečivej sily a každého uzdravenia. So sviatkom Nanebovzatia P. Márie tento zvyk súvisí asi tak, že v polovičke augusta prežívame vrchol leta, dozrievanie rastlín a ovocia, a dnešný sviatok vyjadruje dozretie života P. Márie, ktoré nazývame aj nanebovzatie alebo cesta do neba.
Z histórie vieme, že tento sviatok sa slávil 15. augusta už v polovici 5. stor. v Jeruzaleme, pričom sa chápal ako deň smrti P. Márie a zároveň ako deň jej narodenia pre nebo čiže nanebovzatie. Z evanjelia dnes čítame o návšteve Márie u Alžbety, a potom jej vyznanie vo forme oslavnej a ďakovnej modlitby. Návšteva mala aj praktický dôvod; mladšia žena, Mária, prišla pomôcť staršej žene v jej nečakanom tehotenstve. Text evanjelia, ktorý treba brať ako výraz neskoršej teologickej meditácie, si však viac ako praktickú službu všíma Božie konanie v živote oboch žien. Pozornosť je pritom sústredená na Máriu. O Alžbete sa povie, že bola naplnená Duchom Sv., ale o Márii, že počala z Ducha Sv. Preto Alžbeta nazýva Máriu matkou svojho Pána. Opäť je v tom odkaz na vieru, ktorá pochádza z neskoršieho obdobia, z čias po Ježišovej smrti a jeho vzkriesení, keď časť veriacich Židov prijala Ježiša za Božieho Mesiáša a Pána. Oslavnú modlitbu, ktorá sa v dnešnom evanjeliu vkladá do úst Márie, Mária prednáša ako hovorkyňa týchto ľudí, ktorí vďaka Ježišovi uverili novým spôsobom v Boha.
Podobne ako žena z dnešného prvého čítania (Zjv 12,1-6) aj Mária z dnešného evanjelia nepredstavuje len seba, ale celý Boží ľud. Obrazom tohto ľudu je tehotná žena, lebo situácia práve takejto ženy dobre vyjadruje situáciu veriaceho človeka. Takýto človek nie je farizej, ktorý sa pred Bohom a ľuďmi chváli svojou zbožnosťou, ani zákonník, ktorý celý život zviaže do množstva prikázaní, ani kňaz, ktorý sa svojou činnosťou cíti byť pozdvihnutý nad ostatných ľudí. Skutočne veriaci človek je Bohom požehnaný, navštívený i oplodnený. Je to človek, ktorý vie, že všetko dôležité nezariadil si on sám, ale Boh to urobil s ním a v ňom. Tento Boh poprevracal zaužívané vzťahy – mocnárov zosadil a ponížených povýšil. V slovách, ktoré sa tu vkladajú Márii do úst, naozaj nehovorí Mária len o sebe, ale cirkev hovorí o nej a zároveň o všetkých, ktorí sú blahoslavení, ktorí vierou odpovedajú Bohu na jej spôsob.
Keď sme chodili do školy, čakalo sa od nás, že budeme podávať výkony a naša žiacka knižka sa bude plniť dobrými známkami od učiteľov a učiteliek. Na začiatku každej dobrej známky však nebolo naše vlastné úsilie, ale ochota počúvať učiteľa a spolupráca s ním, otvorenosť pre zmúdrenie a obohatenie. Iniciatíva a samostatnosť sa cenia, nie však sústredenie na seba a hľadanie vlastného úspechu. Preto Mária povie, že Boh s ňou urobil veľké veci, ale neoslavuje seba, lež Boha, ktorý ju vedie a pozdvihuje. S ním ide životom, ním sa nechá viesť a sprevádzať. Keď pozorne čítame oslavnú pieseň Márie, ktorá začína slovami: „velebí moja duša Pána,“ musíme vidieť, že tu naozaj nejde len o jedného svätého človeka, o Máriu, ale že ona je hovorkyňou a zástupkyňou všetkých ľudí, ktorí sa nechajú viesť Bohom a túžia realizovať jeho program. Je to program Boží, svätý a duchovný, ale ak pozorne čítame, je to aj program sociálny, ba až politický. Mária hovorí o zhadzovaní z trónov, odsunutí boháčov a povýšení a nasýtení chudákov: Počúvam Boha a tým sa modlím, a keď sa takto modlím, nechám sa ním viesť a realizujem jeho oslobodzujúci a liečivý program.
V katolíckej tradícii na Slovensku má úcta k Ježišovej matke
svoje významné miesto, treba sa však pýtať, či si Máriu správne predstavujeme
a či jej príklad správne nasledujeme. Počas dovolenky sa mi občas podarilo
byť v Chorvátsku práve na sviatok Nanebovzatia P. Márie. Tento
sviatok pokladajú Chorváti za jeden zo svojich najväčších sviatkov
a nazývajú ho Velika Gospa (Veľká Pani). Jedno z centier úcty
Ježišovej matky je v Chorvátsku mestečko Sinj, ktoré leží asi 30 km na
sever od Splitu. V miestnom františkánskom kostole uctievajú vzácny obraz
P. Márie. V roku 1715 sa pred týmto obrazom modlili obrancovia mesta,
ktorých nebolo ani tisíc. Bolo to práve 15. augusta, keď sa im podarilo odraziť
útok obrovskej tureckej armády a potom oslobodiť celé okolité územie.
Nejde len o zbožnú legendu, udalosť sa skutočne stala a podnes si ju
vďačne pripomínajú.
Môžeme aj my zažiť podobné udalosti? Alebo môžu nám pomôcť na príhovor Božej Matky nejaké bylinky? Verím a viem, že takéto udalosti sa dejú a že dary prírody nás uzdravujú, ak máme správnu motiváciu. Vtedy našou hybnou silou nie je vedomie vlastnej sily, ale vedomie vlastného zasvätenia. Ono umožňuje liečiť nás i svet a vedie nás napokon do neba, k pravému dozretiu, zavŕšeniu a nanebovzatiu nášho života.