Asi každý počul o zázračných uzdraveniach, ktoré sa stali v Lurdoch, alebo na iných pútnických miestach. Kedysi sa o zázrakoch hovorilo aj v blízkej Marianke a na ďalších miestach na Slovensku. Moderný človek sa na takéto správy pozerá skepticky, povie si, že dobre, niečo zvláštne sa asi stalo, ale môže to mať prirodzené príčiny. Málokto vie, že zázraky, ktoré katolícka cirkev uznáva ako podporné dôkazy počas procesu svätorečenia, uzná až potom, ako viacerí lekári (medzi nimi aj neveriaci) potvrdia, že uzdravenia sú z lekárskeho hľadiska nevysvetliteľné. Jeden môj priateľ hovorieval, že na mieste cirkevných predstaviteľov by o zázrakoch nehovoril, lebo sa ľahko môže stať, že o niekoľko desaťročí, pri pokroku vedy, sa údajný zázrak bude dať prirodzene vysvetliť.
Keď pozorne čítame dnešný úryvok z evanjelia, môže nás zaujať, že situácia so zázrakmi sa chápe z opačnej strany. Viera nemá nastať ako dôsledok zázraku, ale naopak, viera sa pokladá za predpoklad zázraku: „Ježiš nemohol vo svojej vlasti (v Nazarete) urobiť nijaký zázrak.“ Niektoré preklady píšu: „Nemohol vykonať žiadny mocný čin“ (Mk 6,5). Nemohol, lebo mu nedôverovali, lebo ho hlúpo spochybňovali. Zázrak, mocný čin, teda nie je prostriedok, čo vedie k viere, ale naopak, uzdravenie alebo vyriešenie nejakého ťažkého problému je dôsledkom viery.
Pred viac ako 30 rokmi vládol v našej krajine ateistický, nenáboženský režim, ktorý sám seba rád označoval za režim „vedeckého svetonázoru“. Predstavitelia tohto systému vychádzali z predstavy, že veriť v Boha, v nebo, zmŕtvychvstanie a podobne môže len nevedecký, nerozumný, nevzdelaný človek, ktorý nepozná pravé príčiny udalostí. Zaiste, medzi ľuďmi, ktorí sa pokladajú za veriacich, jestvujú takí, čo si predstavujú, že zmena počasia, uzdravenie z vážnej choroby alebo nešťastie nejakého zlého človeka je niekedy priamym dôsledkom Božieho zásahu. Po roku 1948, keď komunisti prevzali moc v našej vlasti, boli na viacerých miestach rúcané sochy svätých alebo aj celé súsošia. Napríklad v Trnave bolo z hlavného námestia odstránené súsošie Sv. Trojice, a počul som, že z mestskej veže bola zhodená aj socha Panny Márie. Ešte mnoho rokov po tých udalostiach ľudia rozprávali, že človek, ktorý ako prvý zaťal do sochy Panny Márie, do roka umrel. Takéto udalosti, či už s dobrým koncom, keď hovoríme o Božej pomoci, alebo so zlým koncom, keď hovoríme o Božom treste, sa dejú, ale či je ich príčinou Boží zásah, sa naozaj nedá dokázať. A nedá sa ani povedať, koľko ľudí uverilo v Boha následkom takých udalostí.
Markovo evanjelium, z ktorého tento rok v nedeľu najčastejšie čítame, spomína viaceré mocné Ježišove činy. Ich dôsledkom však temer vždy nie je viera a nadšenie pre Ježiša, ale iba údiv, strach a niekedy priame odmietnutie. Napríklad po utíšení búrky na mori sa dočítame, že Ježišových učeníkov prenikol veľký strach (Mk 4,41), po uzdravení posadnutého démonom dokonca ľudia prosili Ježiša, aby odišiel z ich kraja (Mk 5,17), a po uzdravení Jairovej dcéry sa dočítame, že prítomných zachvátil úžas (Mk 5,42). Ani v jednom prípade sa nespomína viera ako dôsledok udalosti.
Podľa Markovho evanjelia teda nie viera je dôsledkom nejakých zázrakov, ale naopak, udalosti, ktoré sú krásne, pomáhajúce, oslobodzujúce, sú dôsledkom viery. Čo je však potom viera? Podľa evanjelia je to viera v Ježiša ako osobu, viera v neho ako Božieho Syna či posla. Táto viera nemusí byť hneď dokonalá, na začiatku stačí, že sa niekto pri stretnutí s Ježišom nechá osloviť jeho osobným a priamym spôsobom, ako hovorí o Bohu, o ľuďoch, o svete. Na začiatku možno stačí aj to, že si položí aspoň otázku, o čo Ježišovi ide: Ide mu o predvádzanie sa, vlastný úspech, alebo chce nezištne pomôcť ľuďom a zároveň osláviť Boha? Podľa dnešného evanjelia Ježiš prišiel v sobotu do synagógy a vykladal Sv. písmo. Zdá sa, že to znelo pekne i múdro. Poslucháči však nepokračovali v otázkach, čo je pekné, čo je mocné a oslobodzujúce, ale prešli k otázke, prečo to hovorí Ježiš, keď je „obyčajný“, človek od nich, tesárov syn...
Priateľovi, ktorý sa hneval, že naša cirkev niekoho
vyhlási za svätého, lebo vraj urobil zázrak, a nie jednoducho preto, že viedol
pekný, správny život, som raz povedal: Ale my predsa nehovoríme, že ten človek
je svätý, lebo urobil zázrak, ale že viedol život taký pekný, taký dobrý, taký
príťažlivý, že premieňal hriešnikov na spravodlivých, smutných na radostných
a niekedy aj chorých na zdravých. Ide o niečo podobné, ako keď si
nájdeme dobrého priateľa. Radi sa s ním rozprávame, radi ho počúvame,
osvojujeme si to, čo na ňom obdivujeme, a po istom čase sa mu začíname podobať
v tom, čo sa nám na ňom zapáčilo. Viera v priateľa, v to, čo je
na ňom cenné, nás začne premieňať.
Poznáme ľudí, ktorí nás pozitívne premenili? Je to môj muž, moja žena, sú to moji priatelia? Sú to ľudia z mojej cirkvi? Som to ja, ktorý pôsobí premieňajúco? Nech je tým premieňajúcim Ježiš sám, ktorý nás pozitívne poznačuje a zároveň posiela do nášho sveta konať jeho krásne a uzdravujúce skutky!