Myslím si, že František nehovorí o kapitalizme. Hovorí o chudobných a bohatých. Podobne, ako to robil Ježiš v čase, keď o kapitalizme nebolo ani chýru. A keď pápež hovorí o chudobných – obdobne, ako to hovoril Ten, ktorého na zemi zastupuje – nerobí veľmi rozdiel medzi tými, čo sa chudobnými stali z vlastnej viny, a tými, ktorí za to nemôžu. Napriek tomu, že toto rozlišovanie je pre naše vnímanie spravodlivosti dosť podstatné (rovnako ako bolo pre Židov v Ježišovom čase), všetky štyri správy o Ježišovom učení výslovne zaznamenávajú, že práve im, chudobným, bez ohľadu na to, z akého dôvodu takými sú, sa zvestovalo evanjelium, že im bude patriť nebeské kráľovstvo a čokoľvek urobíme im, akoby sme učinili Jemu. Toto bolo rovnako nepochopiteľné v antickej spoločnosti (ktorú v našej politicko-ekonomickej hantýrke označujeme ako otrokársku), ako si s tým nevieme dať rady ani v tejto spoločnosti, ktorú nazývame kapitalistickou. Preto keď pápež František hovorí o chudobných, je to veľká výzva tomu usporiadaniu, ktoré tu máme teraz, rovnako, ako to bolo i pre Ježišovu dobu. Ak sme k sebe poctiví, musíme pripustiť, že ani my si s tým nevieme veľmi poradiť.
Je to tak preto, lebo aj my žijeme v dostatku. Máme, čo potrebujeme. I tí politickí vodcovia, čo bojujú za práva chudobných, spravidla majú dostatok. Ba aj samotný pápež má. V tej tak ťažko zrozumiteľnej – a priznajme si, že pre nás i temne hrozivej – epizóde akéhosi automatického Božieho súdu, ktorú poznáme z Lukášovho evanjelia, sme viac podobní tomu boháčovi, než Lazarovi, ktorý márne čakal na to, čo mu zostane zo stola tých, čo majú. Pritom ten biblický boháč azda ani nemal také zlé srdce. Veď, keď videl, kam sa dostal, chcel varovať tých, ktorých mal rád, mal o nich starosť. V dostatku, ktorý počas svojho života mal, si toho Lazara proste nevšimol.
Keď František hovorí o chudobných a bohatých, hovorí hlavne o tomto: „Kultúra blahobytu, ktorá nás vedie k tomu, aby sme mysleli iba na seba, nás robí necitlivými na volanie ostatných, vedie nás... k ľahostajnosti voči druhým... Zvykli sme si na utrpenie druhých, nedotýka sa nás, nezaujíma nás, nie je našou vecou!“ (Andrea Tornielli/Giacomo Galeazzi: Pápež František: Táto ekonomika zabíja, Fortuna Libri, Bratislava 2015, 49.)
Keď sa František stavia na stranu chudobných, nerieši ekonomicko-politický model spoločnosti, ale bije na poplach proti ľudskej bezohľadnosti a ľahostajnosti tých, ktorých sa to bezprostredne nedotýka. Je to morálny, nie ideologický a už vôbec nie politický apel. Kritizuje síce rozličné formy toho, čo nazývame kapitalizmom, osobitne také, v ktorých táto bezohľadnosť a ľahostajnosť voči osudom ľudí bije do očú, ale to, čo je ekonomicko-politickou podstatou kapitalizmu, teda právo na súkromné vlastníctvo, nespochybňuje. Rovnako Ježiš vo svojej dobe nepovedal ani slovo proti hroznej praxi vlastniť druhého človeka. V Jeho slovách, rovnako, ako v slovách jeho súčasného námestníka, treba hľadať morálny obsah, nie bezprostredne politický.
Pravda, morálne výzvy by mali mať dopad na to, čo v živote robíme, na náš praktický život. Inak žijeme v pokrytectve. Malo by to mať dopad na náš osobný život, ako aj na to, čo by sme mali presadzovať v usporiadaní vzťahov v spoločnosti (priamo politicko-ekonomickému aspektu témy sa budem venovať na inom fóre).
Preto ešte niekoľko slov k osobnému rozmeru. Už som raz spomínal prípad môjho priateľa, advokáta, ktorý pozval na nedeľný obed bezdomovca. Dosť ma to zahanbilo, lebo som si uvedomil, že by som to asi nedokázal. Podeliť sa s chudobnými je iste veľmi správne, dávať almužny prikazujú všetky veľké náboženstvá a malo by nám to kázať i naše srdce. Dokonca si myslím, že nikdy nešlo toľko peňazí v prospech chudobných, ako ide rozličnou formou v dnešnom svete. Solidarita zo súčasného ľudstva nevymizla a popri tom všetkom, na čo právom morálne autority žalujú, a čo sa zdá, akoby valcovalo svet, rastie aj ona.
Predsa si myslím, že dávať almužnu žobrákovi je síce potrebné, ale zároveň pre neho tak trochu nedôstojné. Leonardo Boff, predstaviteľ teológie oslobodenia, v tejto súvislosti píše o takomto súcite, ako o mentalite, ktorá neprijíma chudobných za rovnocenných: „Skutočným oslobodením možno nazvať oslobodenie, za ktoré sa zasadzovali chudobní spolu s tými, ktorí sa stali ich spojencami v zápase a zrejme aj v osude. František (Assiský) nemal záujem založiť ďalšiu inštitúciu na zlepšenie života chudobných. Žil s chudobnými, zdieľal ich utrpenie, ale aj evanjeliové požehnanie. Čím viac bude svet chudobných naším svetom a my budeme s nimi bojovať za lepší život a slobodu, tým viac budeme rozumieť Ježišovmu snu. A priblížime sa evanjeliu.“ (Leonardo Boff/Horst von der Bey: Kolumbus v reťaziach, Serafín, Bratislava 2006, 44.) Trochu mi v tejto odvážnej vízii zaznieva Ježišovo odporúčanie bohatému mladíkovi, ktorí toľko domŕzal svojou túžbou po dokonalosti, až mu napokon Učiteľ povedal: „Tak rozdaj všetko a nasleduj ma!“
Zaznieva takáto vízia konkrétneho konania pre každého
z nás aj na pozadí veľkých mravných výziev pápeža Františka, keď
hovorí o ekonomike, ktorá zabíja, o kapitalizme a chudobných? Možno
tá osobná cesta pre nás je cesta milosrdenstva tak, ako mala byť pre toho domŕzajúceho
mladíka, čo chcel byť dokonalý, ale mal problém vzdať sa toho, čo mu patrí.
V nemčine, ale i v staroslovienčine, sa v Pánovej modlitbe
nehovorí o odpustení iba previnení, ale aj dlhov. To je oveľa širší záber.
A ak sa chceme zbaviť našich podlžností voči Bohu, tak aspoň skúsme netrvať
na tom, o čom sa nazdávame, že druhí dlhujú nám!