Celá sv. omša tu:
Nedávno som sledoval dokumentárny film o slávnych tanečníkoch tanga z Argentíny. Film vo forme rozhovorov, snímok zo života i hraných scén podával príbeh profesionálnej kariéry jedného muža a jednej ženy. Ako pár fungovali viac ako 50 rokov, partnermi boli na parkete i v živote. Napokon sa rozišli. Starý pán to vybavil jednou vetou: „Nebol by som muž, ak by som občas nepodľahol pokušeniu.“ Podobné vyjadrenia poznáme z prípadov, keď si niekto neodoprie pohárik alebo zákusok navyše. Podľahnúť pokušeniu sa v súčasnosti pokladá za niečo prirodzené a ľudské.
Na prvú pôstnu nedeľu čítame z evanjelia o Ježišovom pokúšaní. Reč Markovho evanjelia je stručná, pre mnohých až nezrozumiteľná. Začína krátkou vetou, že „Duch hnal Ježiša na púšť a tam ho satan pokúšal“. Kto nemá pred sebou text, môže sa nazdávať, že ten Duch, čo Ježiša hnal, bol diabol. Keďže je Duch písaný s veľkým D, Ježiša hnal – krajšie povedané –, Ježiša viedol Duch Boží a on toto vedenie prijal ako svoju povinnosť. O obsahu pokúšania sa z Markovho evanjelia nedozvedáme nič. Je tu len zvláštna poznámka, že Ježiš žil medzi divou zverou a anjelmi. Od pokúšania prechádza Markov text hneď k oznámeniu ústrednej myšlienky: „Naplnil sa čas, priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu!“
Pri stretnutí s náboženskými prejavmi jestvuje veľa možností. Všeličo nás z toho môže tešiť, ale aj rozčuľovať. Poznám ľudí, ktorí svoj rozchod s náboženstvom či cirkvou ospravedlňujú nejakým nepríjemným zážitkom, často ešte z detstva. Naopak, stretávam takých ľudí, ktorí svoju náboženskú vieru prejavujú natvrdlo a nekriticky. Ak sa nechceme stratiť v množstve náboženských prejavov, treba sa pýtať na podstatu. Tú nám dnes podáva úryvok z Markovho evanjelia. Ak ho čítame v celku, vidíme, že text náš život líči ako drámu, ako zápas medzi dobrom a zlom, šťastím a nešťastím, radosťou a žiaľom. Človek nie je taký silák, aby nemohol podľahnúť pokušeniu. Preto treba hľadať inú silu, ktorá mu umožní obstáť, a objaviť možný program radosti čiže evanjelium. Markov text spomína na tomto mieste Ježiša ako toho, ktorý je premožiteľ satana a nositeľ radosti, šťastia a dobra, v skratke – Božieho kráľovstva.
Obrazne sa dá povedať, že každý človek (tak ako Ježiš na púšti) nachádza sa medzi zverou a anjelmi a je vystavený pokušeniu. Môže sa zdať, že pokušením je to, že človek nepatrí celkom pod prírodu, ale jej občas nesprávne podľahne, a tiež, že nie je anjel, ale niekedy sa hrá na netelesnú bytosť. Túto medzi-situáciu by som však nevidel ako situáciu pokušenia, to je len obyčajná forma našej ľudskosti – ani zviera, ani anjel. Ako napísal jeden múdry teológ: „Kamene tu jednoducho sú, zvieratá pasujú do prírody ako kľúč do zámky, ale človek je sám sebe otázkou.“ Otázka nie je pokušenie, naopak, je skvelé mať otázky, je to začiatok múdrosti. Skutočné pokušenie prichádza, keď si chce človek zriadiť svoje kráľovstvo, stať sa výlučným aktérom moci, mocipánom. Nad čím alebo kým? Nad všetkým, čo stretáva alebo aspoň tuší: Nad prírodou, nad inými ľuďmi a vyrušuje ho ešte aj to, že je niečo preňho nekontrolovateľné – svet anjelov a Boha.
V roku 1988 prišiel do kín film režiséra Martina
Scorseseho pod názvom Posledné pokušenie Krista. Scenár vznikol podľa
knihy Nikosa Kazantzakisa. Vo filme Ježiš nezomrie na kríži, nechá sa
prehovoriť anjelom (neskôr sa ukáže, že to bol satan), prežije a ožení sa.
Divákovi nie je jasné, čo sa podáva ako skutočnosť a čo ako fantázia,
vnútorný zápas v Ježišovi. Keď sa film začal premietať v USA,
fanatici niekde podpálili kiná, kde ho premietali. Pamätám si, ako sa vtedy
vyjadril pre médiá jeden americký biskup: „Ide o veľké nepochopenie.
Cirkev nikdy netvrdila, že Ježiš nemal predstavy a pokušenia ako každý
človek. Jeho posledným pokušením však nebola myšlienka na ženu, ale otázka, či
ho neopustil Boh.“ Ak sa pozrieme na záver Markovho evanjelia, vidíme, že
naozaj, posledné Ježišove slová v tomto evanjeliu sú: „Bože môj, Bože môj,
prečo si ma opustil?“ (Mk 15,34) Sú to prvé slová Žalmu 22. Keď si ho
prečítame, možno sa stane našou obľúbenou modlitbou. Autor tohto žalmu sa
nebráni sťažovať, plakať i vyčítať Bohu. Cíti sa nešťastný a opustený.
Zároveň však krásne vyslovuje vieru, že Boh je jeho silou, záchranou.
Patrí to k veľkým omylom farizejov minulosti i prítomnosti, že pokušenia vidia ako náklonnosť ľudí k nejakej nedovolenej radosti či roztopaši. Zľahčovať priestupky proti slušnosti a morálke je hlúpe, ale namýšľať si, že nás zachráni sebadisciplína, je mylné i pyšné. Pápež František po návšteve nejakej väznice občas prekvapil, keď povedal: „Premýšľam, prečo sú tu oni a nie ja.“ Ľudia naňho nechápavo hľadeli, on však chcel pripomenúť: Nie sme takí silní, aby sme mohli tvrdiť, že nepodľahneme pokušeniu a nespáchame zločin. Spoliehať sa na seba, je nebezpečné. Potrebujeme silného spojenca. Pre kresťana je tým spojencom Ježiš, ktorý nás pozýva do Božieho kráľovstva. Nech Svätý duch, ktorý ho viedol, vedie aj nás skúškami nášho života – preč od pýchy a slabosti k darovanej sile a radosti.