Celá sv. omša tu:
V minulých rokoch bolo počas fašiangového obdobia dobrým zvykom organizovať bály či plesy. Ako som si všímal oznamy a plagátiky, vo viacerých obciach bolo toľko organizátorov a združení, čo pripravovali plesy, že bol veľký problém nájsť vhodný termín v niektorom kultúrnom zariadení. Tento rok sa nič podobné nedialo. Povedané rečou rozprávok: „Krajina sa zahalila do čierneho súkna.“ V kostoloch dnes netreba pripomínať, aby sme sa po bujarých dňoch radostí utíšili a zastavili. Zastavení sme už veľmi dlho.
Dnes je Popolcová streda, o chvíľu si budeme sypať popol na hlavu. Načo, prečo? Hovorieva sa, že máme robiť pokánie. V tých slovách pokánie či kajanie stráca sa nám trochu ich význam. Všimnime si reč proroka Joela zo Starého zákona: On dávno pred Kristom hovoril o obrátení srdca k Bohu, Pánovi. To bol pre proroka význam slova pokánie. Boh sám sa k nám prihovára: „Obráť sa ku mne celým svojím srdcom, príď aj so svojím smútkom a so svojimi slzami. A roztrhni si srdce, nie šaty.“ Prorok to krátko vysvetľuje: Boh je dobrý, milosrdný, súcitný a zhovievavý. Ak si roztrhneme svoje srdce, teda ak ho otvoríme, sprístupníme, ak ho učiníme vnímavým, Boh môže vojsť a naplniť ho svojou milosrdnou láskou.
Súčasný človek má problém otvoriť si srdce. Rozcítiť sa, rozčúliť, rozrušiť – to vieme, to sú spontánne citové záležitosti. Ale otvoriť si srdce je niečo iné. Srdce je v biblickej reči stred alebo podstata človeka, označuje pocit, rozum i vôľu, teda miesto, kde robíme rozhodnutia. Otvoriť si srdce potom znamená otvoriť sa aj otázkam, z akých motivácií žijem, čo ma ženie dopredu, ako vnímam veci, ľudí i celkovú skutočnosť svojej existencie. Otvoriť si srdce znamená aj otvorenosť pre dotyky od iných, či už telesné alebo duchovné. A znamená aj otvorenosť pre Boha. Hĺbaví teológovia hovoria o otvorenosti pre Tajomstvo našej existencie. Pojem tajomstvo sa v tomto prípade nevzťahuje na utajenosť, ale na posvätnosť, na to, čo je nosné, objímajúce, uzdravujúce, teda posvätné v prežívaní našej existencie. Príležitosťou pre otvorenosť srdca môže byť aj nešťastie. Kniha proroka Joela, z ktorej sme dnes čítali, začína dramatickým rozprávaním o vpáde kobyliek, čo krajine prinieslo hlad a spustošenie. Prorok naznačuje, že tá pohroma sa dá brať ako predzvesť ďalších nešťastí. Preto volá na pokánie. Nejde mu však o rituálne pokánie, ale o skutočné obrátenie človeka k Tajomstvu jeho života, ktoré ho miluje. Preto hovorí o roztrhnutí srdca.
V súčasnosti temer celý svet trpí nie kobylkami,
ale vírusmi. O to nám môže byť jasnejšie, čo potrebujeme: Prestať
„machrovať“, priznať svoju zraniteľnosť, ľudskosť, spolunáležitosť
k zranenej prírode a otvoriť sa otázke posvätnosti. Naši starí rodičia
hovorievali o človeku, ktorý robil zle, že „nič mu nie je sväté“. Čo je
nám sväté? Ak len samo biologické prežitie, neprežijeme. Ak si ale otvoríme
srdce, spoznáme, kto je voči nám dobrý, milosrdný, zhovievavý a súcitný –
ako to pekne povedal prorok. Priateľka, ktorá pracuje v zdravotníctve, mi
nedávno napísala, ako si všíma, kto je v jej prostredí schopný obetovať
sa, riskovať, prekračovať hranice – v reči proroka otvoriť si srdce. Všíma si, že sú to
dva druhy ľudí. Jedni sú silné osobnosti, vyrástli v priaznivom prostredí,
boli obdarovaní, majú z čoho rozdávať. Druhí sú osobnosti, ktoré boli zranené,
odrazili sa však od dna a posilnení skúsenosťami tiež majú z čoho
rozdávať.
Nech nás slová Sv. písma a spoločné modlitby v nastávajúcej pôstnej dobe povzbudia, aby sme prijali svoje obohatenia i svoje zranenia, a posilnení mohli rozdávať, uzdravovať seba i svet od všetkých kobyliek, vírusov a hriechov!