Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Ľúbostný list pápeža Františka Amazónii

Autor: Hubert Frankemölle, prof. Nového zákona, pôsobil na univerzitách v Münsteri a Paderborne. FK Informationen, Heft 166, August 2020, 29-36. Preložil: KM.
Ako číta exegéta text pápeža k Amazonskej synode? Záverečný dokument trojtýždňovej biskupskej synody pre Amazóniu z októbra 2019 vyvolal veľký záujem aj medzi proreformnými katolíkmi v Európe. 75 stranový dokument pod titulom Nové cesty pre cirkev a celostnú ekológiu otvoril európskym ušiam novú perspektívu najmä prepojením cirkvi a teológie stvorenia, ekológie, politiky a kultúry, v čom sa svet života indiánskych obyvateľov a prisťahovalcov stretáva so životodarným evanjeliom Ježiša Krista.

Vykladač Biblie tu vidí realizovaný biblický princíp prepojenia sveta života a sveta viery, ako to poznáme najmä z kníh Tóry, od prorokov a Ježiša Nazaretského. Systematická reflexia, ktorá sa začala objavovať v múdroslovných knihách Starého zákona a v Pavlových listoch Nového zákona, pod vplyvom gréckych filozofií poznačila čoraz viac teológiu cirkevných otcov a najmä systematické traktáty nasledujúceho obdobia, našla opäť svoje druhé ťažisko v hermeneutickom a pastorálno-teologickom koncepte II. vatikánskeho koncilu. Ak bola cirkev až do konca 19. stor. jednostranne chápaná ako societas perfecta, tak teraz je „putujúcou cirkvou“ (LG, čl. 48), „svätou a vždy potrebujúcou očistenie“ (LG, čl. 8). Namiesto toho, aby sa všetko videlo sťa v nejakom kruhu závislé od neomylného pápežstva, zdôraznil Lumen gentium pyramídu ako základnú štruktúru cirkvi (ľud Boží ako základňa) vo všetkej jej rôznorodosti. Biskupské kolégium bolo nanovo pripomenuté a od r. 1965 boli zavedené biskupské konferencie s vlastnými synodami. Jestvovala nádej, že sa obnoví staré kolegiálne pravidlo, podľa ktorého „ustanovení biskupi by na celej zemi mali zachovať spoločenstvo navzájom a s biskupom Ríma vo zväzku jednoty, lásky a pokoja“ (LG, čl. 22), tak vo východných cirkvách ako aj v rímskokatolíckej cirkvi.

Ako exegéta si pripomínam zmierenú rozdielnosť medzi Petrom a Pavlom v elementárnej spornej otázke ohľadom obriezky v Gal 2 (tiež v Sk 15). Oproti tomuto príkladu z Biblie stojí podnes celocirkevný primát jurisdikcie, keďže zatiaľ nie je snaha, aby sa „neomylnosť“ nielen dogmaticky, ale aj juristicky nanovo definovala. Dovtedy zostáva úloha v kontexte rôznosti kresťanských obcí Nového zákona, ktorých teológie sa nedajú harmonizovať (dnes zoči-voči mnohosti kultúr a teológií), aby sa vlastný svet života určitých regiónov sveta reflektoval ako miesto kresťanskosti a cirkvi dnes. Ako nikdy doposiaľ uskutočnila túto reflexiu biskupská synoda pre Amazóniu.

V čom jestvujú „nové cesty pre cirkev“ v Amazónii? Heslo „obrátenie“ doterajšej svetskej praxe v záverečnom dokumente ponúka nápovednú perspektívu. Životný svet ľudí je určovaný ničením prírody, kolonializmom, utláčaním indiánskych národov, detí, mužov a žien, ako aj podceňovaním amazonskej kultúry. Vnútro-cirkevne ide pri „obrátení“ o zrieknutie sa doterajšej pastorácie fixovanej na kňazov (porov. kap. 2 a 5). Cieľom je „synodálna cesta“ participácie všetkých na živote cirkvi.

V záverečnom dokumente biskupskej synody pre Amazóniu napĺňa sa koncept pastorálnej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu Cirkev v dnešnom svete, cirkev sa skutočne uzemňuje, ešte konkrétnejšie: amazonizuje. V texte koncilu sa totiž určuje „radosť a nádej, žiaľ a úzkosť dnešných ľudí, zvlášť chudobných a ponižovaných každého druhu“, ako „radosť a nádej, žiaľ a úzkosť Kristových učeníkov (GS 1). V tom sú zahrnuté všetky skúsenosti ľudí. Synoda z tohto východiska tlačila na posilnený ekologický, sociálny a kultúrny zástoj cirkvi za konkrétnych lokálnych podmienok ako locus theologicus, súčasne ale aj dvojtretinovou väčšinou na zdnešnenie (aktualizáciu) služieb v cirkvi, konkrétne na pripustenie ženatých, overených mužov k predsedaniu eucharistii (čl. 111) a žien k diakonátu (čl. 102n). 

Biskup Erwin Kräutler šiel ešte o krok ďalej; právom žiadal nielen viri probati, ale personae probatae. Rovnosť ženy a muža zodpovedá nielen obrazu človeka podľa Biblie (Gn1,16n), úlohe žien pri zvestovaní Veľkej noci, ale aj dnešnému porozumeniu seba samého v antropológii a moderných spoločnostiach. Cirkev dnes nemá a nemôže mať svoj obraz v antickej spoločnosti, ani v biblických cirkevných obciach; to by bol biblicizmus. Samozrejme, nielen exegétu teší, že v Novom zákone sú doložení ženatí apoštoli (Mk 1,30; 1 Kor 9,5) a „biskupi“ (1 Tim 3,1-5; Tit 1,6) a istá Junia ako apoštolka (Rim 16,7), že v obci v Korinte pri dôležitých otázkach rozhoduje „väčšina“ (2 Kor 2,6) „pozdvihnutím ruky“ (2 Kor 8,19), čo všetky nemecké preklady zamlčiavajú. Urobiť z takej praxe bezčasové kritérium podceňuje biblický hermeneutický princíp, že za rôznych spoločenských noriem (tiež v Starom zákone) musí zostať Božie zjavenie živé.

Zdnešnenie, slávne aggiornamento cirkvi pápeža Jána XXIII. na začiatku koncilu r. 1962, požaduje tento pohľad, konkrétne uznanie rovnoprávnosti ženy a muža – aj pri predsedaní eucharistie. Ako celibát nepatrí k podstate kňazstva (Dekrét o službe a živote kňazov, čl. 16; porov. prax prvotnej cirkvi a tradíciu východných cirkví), tak ani pohlavie. V období politického útlaku, napríklad v komunistami utláčanom Československu, bolo v „cirkvi katakomb“ do roku 1989 možné viac, mala jestvovať aj ordinácia žien, v každom prípade boli ženatí kňazi – s tichým súhlasom „Ríma“. Doba núdze si žiada primerané špecifické pastoračné riešenia.

Záverečný dokument biskupskej synody zodpovedá týmto teologickým princípom: Cirkev je solidárne ukotvená vo svete, participuje na jeho vymoženostiach, kritizuje chorobné prejavy a synodálne je „spoločne na ceste“ ako ľud Boží, v ktorom všetci vlastnia rovnakú hodnotu, ale rozlišujú sa rôznosťou úradov, chariziem a služieb“ (čl. 87). V oboch oblastiach života platia rovnaké princípy, pričom v cirkvi mali by byť samozrejmými. To bol biblický koncept synodálnych otcov.

Pápež František odpovedal na tento koncept apoštolským textom Querida Amazonia (Milovaná Amazónia) vo februári 2020, ktorý bol odôvodnene s napätím očakávaný. Leonardo Boff vo svojom stanovisku Pápežský list Queridia Amazonia – Kým milovaná a kým nie? (FK Informationen, Heft 166, August 2020, 16-26.) úplne odsúhlasil pápežské vízie o inkulturácii evanjelia v Amazónii s jej prorockými, etickými, ekologickými a poetickými tónmi, ako aj naznačené témy, ale výpovede pápeža o službách v cirkvi odmietol ako „latinsko-klerikálne“. Rozpor so záverečným dokumentom biskupov je zrejmý.

Prvé reakcie na pápežov list sa v médiách temer výlučne obmedzili na vnútrocirkevne nenaplnené želania. Navyše, zostali len ohňom zo slamy, keďže podstatný pastorálny koncept Cirkev vo svete Amazónie, v ktorom pastorálna prax je len jednou z tém, kvôli korona- pandémii bol už vo februári v médiách zatlačený do úzadia. List sám o sebe s jeho konštantnou hermeneutikou a jasnými požiadavkami na základe synodálnej predlohy si ale zasluhuje intenzívnu reflexiu a výskum. Tie zatiaľ chýbajú.

Querida Amazonia je naozaj pápežovo vyslovenie lásky milovanej utrápenej zemi. V štyroch víziách, nie nepodobných prorockým náčrtom Biblie, tak ako ony silné vierou a nádejou a súčasne sociálne, kultúrne, ekologicky a cirkevne konkrétne, načrtáva pápež František „inkulturáciu“ evanjelia, ktorú vo všetkých štyroch oblastiach požaduje. Nie akademicky, z poznatkov nejakej učebnice, ale v perspektíve konkrétneho života s „opravdivou opciou pre chudobných a zabúdaných“ (porov. čl. 63 a 98) a s „bázovými obcami“ (čl. 96). Ústrednou otázkou je, čo ľudia potrebujú k vydarenému životu celkove: spoločensky i cirkevne.

Pápež František prijal a potvrdil viaceré podnety a želania zo synody. Inakšie nemôžem jeho list čítať. Aby sa pravdepodobne predišlo nedorozumeniam – dosť neobvykle, po predslove a úvode v čl. 1 s uvedením témy – pod nadpisom Zmysel tohto listu každému čitateľovi v troch bodoch vyjasnil (2-4), ako sa má text chápať a ako nie. V jasnom vedomí o diskusiách a textoch synody, predovšetkým s ohľadom na záverečný dokument „ho pápež neplánuje nahrádzať alebo opakovať“. Naopak: Chce „záverečný dokument oficiálne predstaviť“ s prosbou, aby „bol čítaný v celosti“. Potvrdzuje zostavovateľom textu, že „problematiku Amazónie poznajú lepšie ako ja a rímska kúria (toto priznanie vlastnej nevedomosti alebo nemožnosti patrí v antike na začiatok každého listu; H. F), keďže tam žijú, s ňou trpia a vášnivo ju milujú“. Politické, sociálne, kultúrne a cirkevné riešenia musia sa nájsť na konkrétnom mieste. Pápež vracia zodpovednosť tým, ktorí „tam žijú“. Stadiaľto dúfa, že „celá cirkev“ sa nechá „prácou vykonanou na synode obohatiť a povzbudiť“, a požaduje – to si treba všimnúť! –, aby sa všetci „v Amazónii usilovali o jej presadenie do praxe“. Jeho želanie nemôže byť jednoznačnejšie. Nejaké výhrady nie sú naznačené.

Študenti na teológii sa v základnom kurze po desaťročia učia, aby si všímali (napr. pri čítaní Biblie) také usmernenia, ako sú tie pod bodmi 2-4. Nová kniha 73 overtúr: Počiatky Biblie a jej posolstvo dokladá tento nový poznatok pochádzajúci z antickej rétoriky. Viac ako sto rokov si exegéti všímajú pri výklade textov nielen literárny pôvod, ale v literárnej a formálnej kritike aj prepracovania a vsuvky na základe logických napätí či zlomov v štýle a syntaxe, ktoré poukazujú na rôznych zostavovateľov. V liste „Milovaná Amazónia“ nachádza sa taká vsuvka od čl. 87, druhá veta, po čl. 93 a od čl. 100, druhá veta, po čl. 103. Ak začína čl. 87 upozornením: „Typ a spôsob, ako sa utvára život a vykonávanie kňazského úradu, nie je monolitický a na rozličných miestach Zeme prijíma rozličné podoby“, kauzálnou konjunkciou „preto“ odvodzuje sa nelogický dôsledok, predovšetkým preto, že je teraz (ten dôsledok) formulovaný nadčasovo a celosvetovo. To nie je len nepasujúce. Od čl. 94 ide potom opäť o „amazonskú cirkev“ a „mnohorakosť darov, ktoré Duch Svätý“ na konkrétnom mieste spôsobuje.

Rovnako sa v čl. 99 o cirkevnej role žien v zmysle celého listu otvorene formuluje, že po stáročia ženy garantujú existenciu cirkvi, ale v čl. 100, od druhej vety, po čl. 103 ide o ich „mariánsku“ pokornú službu, pričom predsedajúci eucharistii funguje v „znamení“ Ježiša Krista. Od čl. 104 a 105 reč sa stáva zasa pastorálne príjemnou, téma sa opäť perspektívne otvára v duchu celkového tónu listu: Kritériom nemôže byť nejaká abstraktná teológia pre celý svet, ale požadujú sa „rozličné riešenia“. Tieto vety hodné čítania falzifikujú predchádzajúce odseky. Pozornosť si zaslúžia aj poznámky: Ak pápež František okrem iného priebežne odkazuje na svoje doterajšie encykliky a exhortácie, tu chýbajú; k odsekom je citovaný Tomáš Aquinský, (konzervatívny) Katolícky katechizmus a Kódex kanonického práva. V čl. 100-103 chýbajú citácie úplne. Aj toto je v takom rozsahu nápadné.

Nemôžem veriť, že pápežovi možno podsúvať schizofrénnu hermeneutiku, pri ktorej sa taký dlhý, intenzívny a sám o sebe súladný text plný dôvery má stať v niekoľkých bodoch makulatúrou – zdôvodnenou azda strachom z protivníkov alebo z rozštiepenia cirkvi. Čo sa týka žánru, je text „ľúbostným listom“, ktorého s nádejou očakávaná láska musí kvôli cirkevnoprávnym podmienkam zostať nenaplnená. Za seba si robím len ten uzáver, že nejaká cudzia ruka bez vedomia pápeža zasiahla, keďže takéto prepracovanie je masívne a protirečenie vo vnútri textu zrejmé. Zostáva dúfať, že nejaký whistleblower vo Vatikáne to vysvetlí „Božiemu ľudu“ ako adresátovi. „Ľúbostný list“ takto privádza do pomykova nielen európskych čitateľov, ale v prvom rade vlastných adresátov v Amazónii.

Na základe bodov 2-4 ako usmernenia čitateľom nemám žiadnu pochybnosť: Pápež dúfa, že biskupi a kresťania v Amazónii pôjdu odvážne vlastnou cestou s dôverou v pôsobenie Ducha Svätého. Alebo by táto diskrepancia mala naznačovať nejakú rafinovanú hermeneutiku, keďže protirečenie je zrejmé? Akú váhu majú strohé upozornenia v zmienených bodoch vo svetle toho vnútorne súladného pastorálne-teologického konceptu, ktorý sa nachádza v zhode s Ježišovou praxou a praxou novozákonných cirkevných obcí?

Tento vierou motivovaný apel pápeža, že Duch Svätý pôsobí aj v dnešnej dobe, platí nepriamo aj nemeckej cirkvi na jej synodálnej ceste. Aj z tejto perspektívy nemožno byť ľahostajný voči tomu, ako pápež chápal svoj list. Nemalo by sa karhať Františka, ale dilemu listu prešetriť a pápeža v jeho vlastnej prosbe podporiť. On to zdôrazňuje aj v poslednom bode (ako v akomsi orámovaní k textu) a odmieta právnickú perspektívu: „Po tom, ako som sa podelil o niektoré vízie, povzbudzujem všetkých, aby kráčali ďalej konkrétnymi cestami“, aby „dávali priestor odvahe Ducha Svätého“ (čl. 94), na čo „potrebujeme nové úsilie o inkulturáciu“ (čl. 95).

Nemusíme opakovať staré časy: Ani podriadená pozícia a možné svätenie nejakej ženy v antike (odkedy jestvovala „sviatosť svätenia“ za kňaza pre slobodných mužov?) nemôže byť kritériom, ani voľba nepokrsteného miestodržiteľa jednej rímskej provincie za biskupa, ako je to doložené z decembra r. 374 pre Ambróza z Milána, jedného zo štyroch západných učiteľov cirkvi. Tak biblicisticky, ako sa dnes niekedy chová latinsko-rímska cirkev, voľakedy nežila ani dogmaticky ani prakticky. V každom čase musí cirkev objavovať nové cesty evanjelizácie. Variabilné sociologické štruktúry majú slúžiť evanjeliu a jeho inkulturácii. 

K tej kontroverznej otázke svätenia viri probati možno na záver spomenúť jeden starý názor nemeckých katolíckych biskupov: Roku 1974 na Spoločnej synode v mene Nemeckej biskupskej konferencie vyhlásil biskup Heinrich Tenhumberg (Münster): „Keď Božia vôľa v cirkvi vytvorí nejakú situáciu alebo jej dovolí vzniknúť ľudskou spoluprácou alebo aj ľudským zlyhaním, a tá situácia tak zjavne vyjadruje jeho vôľu, že popri službe celibátnych kňazov musí jestvovať služba ženatých kňazov, teda, ak by pastorálna núdza narástla v takej miere, že také riešenie je naporúdzi, nebude sa chcieť žiaden biskup stavať nad Božiu vôľu vyjadrenú touto situáciou.“ Poznanie nechýba...