Celá sv. omša tu:
Koniec krízy, v ktorej sme všetci „zamknutí“, je v nedohľadne. Niektorí ľudia dúfajú, že až trápenie skončí, život sa vráti do normálnych koľají. Pápež František sa viackrát vyjadril, že po každej veľkej kríze sa svet zmení a nedá sa vrátiť späť. Keď o tom rozmýšľam, dosť záleží na tom, či sa staneme obeťami zmien, ktoré prídu, alebo poučení krízou seba a svet (aspoň čiastočne) zmeníme sami. Do normálnych koľají by sme sa radi vrátili, ale zdá sa, že ani nevieme, čo by malo byť to normálne...
Markovo evanjelium sa na rozdiel od ostatných evanjelií od začiatku vyjadruje veľmi stručne a v prvej kapitole stihne spomenúť Jána Krstiteľa, Ježišov krst, povolanie prvých učeníkov, a potom aj viacero mocných Ježišových činov. Medzi nimi na prvom mieste vyhnanie nečistého ducha z istého človeka, ktorý bol prítomný na sobotnej bohoslužbe. Ježiš v synagóge čítal a učil. Nebol rabín, ale u Židov bolo zvykom, že muži, čo pri bohoslužbe čítali, aj povedali, čo si myslia („učili“). Ostatní prítomní žasli nad tým, čo Ježiš hovoril, a jeho reč a konanie zhodnotili ako učenie s veľkou mocou.
Ako si máme Ježišovo konanie predstaviť? Približuje nám to malá poznámka, že učil inak ako zákonníci. Boli to najmä rabíni, čo vysvetľovali zákony, ktorými sa mali riadiť všetci Židia. Tie zákony boli odvodené z Biblie, ale aj z ďalších textov. Medzi veriacimi Židmi predstavovali normu, normálne učenie. Ježiš sa zjavne na tieto zákony a na rabínov neodvolával, ale hovoril zo svojho počúvania Boha, zo svojej viery. Ježišovu situáciu si viem predstaviť podľa diskusií v našej cirkvi. Keď sa hovorí o nejakej možnej zmene, vždy sa nájdu takí, čo povedia: To sa nedá, lebo v Katechizme alebo v Kódexe cirkevného práva je napísané... Ak aj sám pápež niečo podpíše, a im sa to nepáči, povedia, že si priveľa dovoľuje. Keď som bol malé dieťa, v katolíckych kostoloch sa bohoslužby slávili ešte po latinsky. Slovensky sa, samozrejme, čítalo a kázalo, ale inak bolo všetko v latinčine. Cirkevní zákonníci vtedy tvrdili, že sa to zmeniť nesmie, lebo to tak vraj bolo vždy. Podobné „vždy“ a „nesmie sa“ zaznieva podnes pri viacerých otázkach.
Texty evanjelia často referujú o tom, ako Ježiš umlčal diabla a vyhnal ho z posadnutého človeka. Dnešní ľudia tomu nerozumejú. Aj tí, čo chodia do kostola, to často považujú len za akúsi rozprávku. Iste, ľudia pred tisícročiami prežívali mnohé javy inak, ako ich chápeme dnes. Ale vari nás neťaží aj dnes čosi také ako zlá atmosféra, zlo visiace vo vzduchu, zlý duch? Vari sa necítime tým zlom obťažovaní a nezažívame niektorých ľudí priam ako posadnutých? Zlo jestvuje, zlý duch jestvuje, a netreba si ho predstavovať rozprávkovo, ale celkom reálne ako ducha, ako náladu či atmosféru, ktorou je posadnutá naša doba. Tento duch spôsobuje, že množstvo ľudí sa cíti odcudzenými sebe samým, a tiež je príčinou toho, že si nevieme predstaviť iný spôsob politiky a ekonomiky ako tej, ktorou ničíme prírodu i ľudské spolužitie na zemi.
Na rozprávaní Markovho evanjelia je zvlášť zaujímavé, že prvý protest voči Ježišovi zaznel zo zhromaždenia, ktoré sa zišlo v synagóge. Zlý duch prehovoril ústami jedného z účastníkov bohoslužby a povedal to v množnom čísle. V slov. preklade: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? (V iných prekladoch: Čo máme s tebou robiť?) Hlas dokonca nazval Ježiša „Božím Svätým“. Ak niekto vie naše meno, a dokonca si nás vyhodnotí ako človeka s určitou charizmou, ale vymedzí sa voči nám, môže to znamenať, že chce mať nad nami moc, ako keď policajt žiada naše doklady, aby nás mal pod kontrolou a prípadne nás mohol postihnúť. Ježišov príbeh zo synagógy nie je rozprávka. Ježiš sa aj dnes prejavuje tam, kde nás oslobodzuje od zlého ducha, nech sa ten duch prejavuje ako zlý duch súčasnej politiky, ničenia prírody alebo ako duch strachu z choroby a zo smrti.
Pápež František pri jednom stretnutí s odborníkmi
na životné prostredie v septembri r. 2020 hovoril o tom, ako strácame
korene našej kultúry. Po španielsky povedal: „Stali sme sa macrocéfalos (ľudia
veľkej hlavy), a to je hriech. Na školách sa učíme ideám, pojmom, sme
dedičia liberalizmu, osvietenstva... Ale stratili sme harmóniu troch jazykov:
jazyka hlavy čiže myslenia, jazyka srdca čiže cítenia, jazyka rúk čiže konania.
Aby sme harmóniu našli, mal by každý myslieť, čo cíti a koná; cítiť, čo
myslí a koná; konať, čo cíti a myslí. To je harmónia múdrosti. Ľudia,
ktorí sa odtrhnú od koreňov takejto múdrosti, sú roboty... V jednej debate
na vatikánskom úrade sa hovorilo o umelej inteligencii: Čoho bude schopná?
– Všetkého, čo robí človek. – Opýtal som sa, čoho schopná nebude. Jeden z
prítomných povedal: Robotom chýba nežnosť.“ František dokončil: „Myslím, že pri
našom ekologickom obrátení musíme popracovať na takej humánnej ekológii, aby
sme rozvíjali svoju nežnosť a svoj jemnocit, aby sme si pomáhali žiť
v harmónii. K tomu patrí prepojenie všetkého so všetkým, lebo všetko
sa nachádza vo vzájomnom vzťahu. Mnohí schopnosť pre túto previazanosť stratili,
stratili korene.“
Páči sa mi, čo pápež František hovorí a tiež ako to hovorí. Je to jemné a má to moc. Pomáha nám pochopiť, k akej nenormálnosti vo svete i v cirkvi sa po pandémii nesmieme vrátiť a akú novú normálnosť máme vytvoriť. V modlitbe prosíme o Ježišovo počúvanie Boha a konanie z jeho moci a ducha.