Inkarnácia (vtelenie) sa neudiala len vtedy, keď sa narodil Ježiš, hoci vtedy sme si uvedomili ľudské vtelenie Boha v Ježišovi. Trvala nenápadne už do doby pred 2 000 rokmi, kým bolo ľudstvo pripravené na to, čo Martin Buber (1878 - 1965) nazval vzťahom Ja a Ty s Bohom. Hmota a duch sú jedno od „počiatku“, odkedy sa Boh rozhodol prejaviť seba samého cez stvorenie.
Náš vonkajší svet a jeho vnútorný význam sa musia spojiť, aby tu bola nejaká celistvosť a svätosť. Výsledkom je oboje – hlboká radosť a rozliehajúci sa pocit súvislej krásy. To, čo bolo zosobnené v Ježišovom tele, bolo zjavením tejto jednej univerzálnej pravdy: Hmota je a vždy bola úkrytom pre Ducha, ktorý sa vždy ponúka, aby bol objavený nanovo. Možno mal toto Ježiš na mysli, keď povedal: „Ja som brána“ (Jn 10,7).
František z Assisi a jeho spoločníčka Klára akosi vedeli, že to mimo nebolo skutočne mimo, ale v hlbinách tu. Ján Duns Scotus (1266–1308) prevzal Františkov názor a pretavil ho do filozofie. Povedal, že Kristus nebol Plán B. Boh neplánoval zostať neprítomný, kým Adam a Eva nezjedli to prekliate jablko a Ježiš musel prísť, aby nás zachránil. Duns Scotus tak najmä povedal, že Kristus bol Plán A od samého počiatku, bol vôbec tou prvou myšlienkou v mysli Boha (Ján 1,1-4). [1]
Boh, ten Jeden nemateriálny, večný a nekonečný, v podstate povedal, že zjavím to, kým som, v tom, čo dnes nazývame fyzickosť, materialita alebo vesmír. To znamená, že všetko, čo ste kedy videli svojimi telesnými očami, je tajomstvom vtelenia. Kresťanské slovo, ktoré tomu dávame, je Kristus, ktoré pochádza zo slova Mesiáš alebo Pomazaný (ten pojem používal židovský ľud). Pomazaný je ten, ktorý prichádza odhaliť, čo Boh robí, všade a stále. Pre kresťanov sa to zjavilo v Ježišovi z Nazareta. Walter Brueggemann, môj obľúbený biblický teológ, by to nazval „škandálom zvláštnosti“. [2] Boh je v zraniteľnom novorodencovi v kŕmidle (jasliach). Potrebujeme vidieť tajomstvo vtelenia v jednom obyčajnom konkrétnom okamihu a zápasiť s ním, bojovať, odolávať mu a zamilovať si ho tam. To, čo je pravdivé na jednom konkrétnom mieste, sa nakoniec zovšeobecní a vrcholí tým, že je napokon pravdivé všade.