V dnešnej dobe by už cirkev kráľovský sviatok asi nezaviedla. Ten titul stratil prestíž a ľudia z kráľovských rodín zostali zaujímaví najmä pre bulvár. V biblických časoch však králi mali všetku predstaviteľnú moc, a tak sa v Biblii celkom oprávnene kráľovský titul prenášal na Boha alebo na ním povereného človeka. V závere Matúšovho evanjelia Ježiš svojim učeníkom rozpráva o súde, ktorý koná kráľ nad všetkými národmi. Jednu časť ľudí pozve do Božej blízkosti, do jeho kráľovstva, druhých pošle k diablovi, do večného ohňa. Rozlišujúcim dôvodom nie je nejaký zákon, podľa ktorého by ľudia boli súdení, ale služba, pomoc kráľovi v nešťastí. V Ježišovom rozprávaní prekvapí stotožnenie kráľa s ľuďmi, o ktorých hovorí ako o svojich najmenších bratoch, čiže s tými najslabšími, najohrozenejšími.
Toto rozprávanie sa nachádza v 25. kap. Matúšovho evanjelia a nasleduje po dvoch podobenstvách: o pannách s lampami a o talentoch. Keď pozorne čítame rozprávanie o kráľovom súde, nejde o ďalšie podobenstvo, skôr je to Ježišov odkaz pre nás: „Čokoľvek ste urobili (neurobili) jednému z mojich najmenších bratov, mne ste urobili (alebo neurobili)“ (Mt 25,40.45). Ježišov odkaz a premýšľanie prvej cirkvi sa tu prelínajú. Text odráža pochopenie prvej cirkvi, ktorá v solidarite s najmenšími – dnes pápež František hovorieva: s chudobnými, marginalizovanými – našla rozhodujúcu skúšku svojej pravovernosti. Matúšovo evanjelium sa týmto meradlom, skúškou, zároveň jasne oddeľuje od meradla Židov, ktorí v Ježiša neuverili a pre väčšinu ktorých bol rozhodujúcou skúškou náboženský zákon a jeho farizejský výklad.
V Ježišovom rozprávaní sa kráľ nestotožňuje priamo s Bohom, ale so Synom človeka. To bol ďalší z titulov, ktorý sa medzi Židmi tej doby dával Mesiášovi. Vieme, že židovský titul Mesiáš a grécky titul Kristus sa do slovenčiny doslovne prekladá ako pomazaný. To odkazuje na obrad pomazania voňavým olejom, ktorým sa do úradu uvádzali králi, proroci a kňazi. Ježišovi nasledovníci tento titul rezervovali pre Ježiša, on je pre nich Kristus, pomazaný. Ale ako tomu porozumieť, že zároveň je aj ten najmenší?
Niektorí bohatí ľudia zo svojho majetku podporia občas kultúru, šport, zdravotníctvo alebo charitu. Bohatý sa vidí bohatý, a tak dá niečo chudobnému. Urobí dobrý skutok alebo si možno robí reklamu. V Ježišovom príbehu však ide o niečo iné. Kráľ vidí seba samého ako chudobného. A zároveň chce, aby sme v chudobnom človeku videli kráľovu vznešenosť a moc, aby bol ten človek pre nás cenný, uctenia hodný. Keď je niekto vysoký, díva sa ponad hlavy tých menších. Ak si však váži tých menších, sám sa zníži, nerozpráva sa s nimi zvrchu, ale dá sa na jednu úroveň. O toto ide Ježišovi. Nehovorí: Robte dobré skutky! Hovorí: Ucti si iného človeka, ucti si ho citlivosťou na jeho trápenie. Citlivý budeš vtedy, ak budeš na jeho úrovni. Vzdelanostne, kultúrne, morálne atď. sa nedá byť na jednej úrovni, a nebolo by to ani žiadúce. Ale citlivosťou na utrpenie, solidarizovaním, dá sa byť na jednej úrovni. Teológ Johann Baptist Metz hovorieval: V dnešnom svete je ťažko presadzovať apriori (prvenstvo) Boha, ale musíme presadzovať apriori trpiaceho.
Niektorí ľudia medzi nami poznajú len apriori zákona. Pýtajú sa, čo je dovolené a čo nie. Pýtajú sa, čo je pravda a čo nie. Niežeby to bolo zbytočné, ale ak sme necitliví na utrpenie a nešťastie ľudí okolo nás, také myslenie vedie len do stále nových, nekončiacich sporov. Podobne ako v náboženstve je to aj v politike. Po nedávnych protestoch, ktoré sa odohrali 17. novembra, jeden novinár napísal: „Ako dobre, že policajti videli na uliciach ľudí, a nie zločincov, bláznov či opice.., a tak nepostupovali podľa zákona, ale podľa rozumu a ľudskosti.
S jedným mojím priateľom, ktorý je jezuita, sme sa rozprávali o rozdieloch v cirkvi u nás a vo svete. Kým u nás sa stále rozpráva o tom, čo je správne a nesprávne, morálne alebo hriešne, pápež František sa díva na svet cez chudobných a z tejto pozície uvažuje a koná. S vysokým predstaviteľom moslimského sveta dohodol edukačný program, v ktorom sa katolíci a moslimovia budú vzdelávať, ako spoločne žiť a pracovať pre svet, kde si ľudia budú bratmi. Podobný postup už dohodol aj s budhistami v Bangkoku a navrhol ho aj šintoistom v Tokiu. „Je to úplne iná rýchlosť, než na akú sme zvyknutí na Slovensku a bez osvojenia si univerzálnych vízií, ani nie je možné tomu porozumieť,“ hovorí môj priateľ.
Tú inú, vyššiu rýchlosť nasadil prvý Ježiš. Prehádzal
či predbehol zaužívané vzorce a rebríčky hodnôt. A dnes nás pozýva, aby sme si
spolu s ním našli svoje miesto v živote, tiež svoju úlohu i hodnotu.