Som si istý, že cisár Konštantín sa domnieval, že robí kresťanom láskavosť, keď ukončil oficiálne prenasledovanie a urobil z kresťanstva etablované náboženstvo ríše. Napriek tomu môže ísť o tú najnešťastnejšiu vec, ktorá sa kresťanstvu prihodila. Len čo sme sa posunuli z okraja spoločnosti do jej stredu, natiahli sme si novú fóliu cez oči. Potom sme už nemohli čítať nič, čo by Ježiša ukazovalo v konfrontácii s establišmentom, pretože my sme sa stali establišmentom, a zvyčajne s nie dobrou povesťou. Jasné učenie o otázkach chamtivosti, bezmoci, nenásilia, nekontrolovania a jednoduchosti bolo presunuté na vedľajšiu koľaj, ak nie aj celkom odvolané. Tí, ktorí utiekli na púšť do Egypta, Sýrie, Palestíny a Kapadócie, brali tieto otázky stále vážne. Ich praktiky prerástli do toho, čo dnes nazývame „zasvätený život“, ako to možno vidieť na mníchoch a mníškach, pustovníkoch a pustovníčkach, ktorí a ktoré sa rôznymi spôsobmi držali radikálneho evanjelia.
Pokiaľ cirkev vydávala svedectvo takpovediac z okraja spoločnosti a pokiaľ sme pôsobili v menšinovom postavení, mali sme lepší prístup k pravde, evanjeliu, Ježišovi. V našej dobe musíme nájsť spôsob, ako sa prinútiť k odlúčeniu sa od štátu a moci, identifikovať sa s našou bezmocnosťou namiesto našej moci, s našou závislosťou namiesto našej nezávislosti, s naším spoločenstvom namiesto nášho individualizmu. Pokiaľ tomu neporozumieme, Kázeň na vrchu (Mt 5–7) nebude mať žiadny zmysel.
V Kázni na vrchu vidíme, že Ježišovým zámerom
pre nás bolo, aby sme šli po úzkej ceste. Chcel, aby sme oveľa viac pôsobili
z pozície „nemorálnej“ menšiny ako morálnej väčšiny. Keď chránime svoj
vlastný imidž ako osoby, ktoré sú morálne, nadradené či „spasené“, vždy
strácame pravdu. Odvážne hľadanie Boha – spoločné pre všetky náboženstvá –
sa nahradí hľadaním osobnej istoty a kontroly.
Pokiaľ si ľudia pohodlne užívajú ovocie zavedeného systému, zvyčajne už nepotrebujú žiadnu pravdu za svojou komfortnou zónou. Avšak tí, ktorí tieto výhody nepožívajú, ktorí boli akýmkoľvek spôsobom marginalizovaní alebo utláčaní, stále túžia a sú smädní po príchode Kráľovstva, po niečom viac. Evanjelium nás udržiava vždy v stave túžby a smädu po Bohu. Zdá sa, že milosť v nás vytvára prázdno, ktoré môže vyplniť iba Boh.