Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 03. 07. 2005

14. nedeľa cez rok
Mt 11, 25 – 30
Autor: Viliam Arbet

Milí priatelia

Pre väčšinu ľudí – aj pre veriacich - má náboženstvo trochu trpkú príchuť. Stotožňujú ho s rôznymi obmedzeniami života, s predpismi, s morálkou, ktorú v mene určitej budúcej odmeny treba zachovávať. Mnohí si možno aj povzdychnú - a čo keď žiadna odmena nebude, to som si mohol aspoň tu na svete užívať a ja hlupák som sa odriekal. Z tohto pohľadu vnímajú náboženstvu asi tí, ktorí sú navyknutí všetko - aj vo vzťahoch - počítať . Možno takto to chápu aj fanatickí fundamentalistickí mohamedánski samovražední atentátnici. V mene záhrobnej rajskej blaženosti sú ochotní obetovať svoj život -okrem toho však odprevadia zo sveta aj desiatky ďalších nevinných ľudí. Asi sa dohodneme na tom, že takúto spodobeninu náboženstva Kristus nemal na mysli - aj keď my ľudia mu to často podsúvame.

Dnešné evanjelium síce tiež hovorí o Ježišovom učení ako o jarme a bremene, nezabúda však hneď dodať, že sa jedná o jarmo príjemné a bremeno ľahké. Niekto by mohol povedať, čo je to za nezmysel – príjemné jarmo, ľahké bremeno. Veď my chceme žiť bez akéhokoľvek jarma a bremena. Ničím a nikým si nechceme nechať vziať svoju slobodu. Asi by sme mohli pripomenúť známu pravdu, že život nie je krásny vtedy, keď je bez problémov, bez starostí, keď je príliš ľahký, pretože vtedy stráca svoju cenu. Stará múdrosť naopak hovorí, že za všetko sa v živote platí. A tak aj krásu života objavíme až vtedy, keď vstúpime do jeho rieky, keď sme ochotní sa pre ňu aj namáhať aj niečo podstúpiť, keď nájdeme to, čomu vieme nielen žiť ale pre čo sme ochotní sa aj obetovať. Voľakedy gazdovia poznali krásny pocit, čo to znamená nielen žiť z hospodárstva ale zároveň žiť pre to hospodárstvo. Ten ich napĺňal viac ako všetky výhody života. Niečo podobné v malom pozná každý majiteľ záhradky.

Kristovu reč z dnešného evanjelia by sme mohli priradiť k terapeutickým, k liečivým Kristovým výrokom. Pretože sa síce jedná o jarmo a bremeno, ale o také, ktoré nás chce v konečnom dôsledku oslobodzuje. Viem, že je to zvláštne, že je to paradox, ale takých je v evanjeliu viacero. My často cirkev a kresťanstvo chápeme len na zákonníckej rovine. Nazdávame sa, že kresťanstvo to sú len prikázania. Zabúdame, že ono chce byť v prvom rade láskou, a ozajstná láska oslobodzuje. Kristus síce hovorí, že neprišiel zrušiť zákon, ale dodáva, že on ho chce naplniť. Ak pochopíme vnútorný vzťah lásky k druhým ľuďom, ak pochopíme že aj k Bohu, teda k tomu čo nás presahuje možno mať podobný vzťah srdca, ktorý nemusí dokonca vyratúvať ani splnené prikázania, vtedy aj my začneme tušiť, že Kristus dáva nášmu životu zmysel a naplnenia. Vtedy nás dokonca aj prestane udivovať, že Krista skôr prijali hriešnici, teda tí, čo zákon boží prestupovali. Oni akoby popri chudobných a trpiacich tiež patrili k privilegovaným skupinám Kristovho záujmu. Pretože oni boli otvorení, boli v živote nespokojní, hľadali. Pre nich bol Kristus novou šancou, ktorá ich viedla k naplneniu života. Iste potom následne aj upravovali svoj život a svoju morálku. No Kristus im ukázal, že u Boha je na prvom mieste láska, odpustenie, až potom zákon a spravodlivosť.

Je samozrejmé, že tieto hodnoty nájdu skôr ti, ktorí podobne ako on sú tichého a pokorného srdca. Pretože ten skutočný život sa akoby skrýva pred tými mocnými, príliš chytráckymi. Boh sa zjavuje v tichosti. A my by sme si mali vedieť túto tichosť a pokoru srdca aj v tomto čase oddychu nájsť.

Ak teda počúvame reč o príjemnom jarme a sladkom bremene, nech nás ona nepohoršuje. Naopak, uvedomme si, že je to podobné ako s deťmi cez prázdniny. Voľno je dobré, ale príliš veľa voľna vedie k nude a k znechuteniu. Kristus nám v živote ponúka tú najkrajšiu kombináciu povinnosti a slobody, lásku, ktorá chce naplniť náš život, chce mu dať silu, schopnosť odolávať aj prekážkam. Tejto schopnosti sa v živote učme a túto jeho lásku sa snažme šíriť aj okolo seba. Amen.