Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 26.7.2020

17. nedeľa cez rok (A)
Mt 13,44-46
Autor: KM

Celá sv. omša tu:

Na začiatku zatiaľ nekončiaceho príbehu okolo tzv. Corona-krízy bol v katolíckej cirkvi udelený dišpenz od povinnosti zúčastňovať sa nedeľných sv. omší. V časti verejnosti to vzbudilo nespokojnosť, ďalšia časť sa rýchlo uspokojila s televíznym vysielaním náboženských programov. A ďalší sa zo spoločenstva cirkvi potichu vytratili. Nedávne oznámenie predstaviteľov cirkvi, že oslobodenie od povinnej účasti na nedeľných bohoslužbách už neplatí, odznelo bez väčšej pozornosti. Napokon, koľko percent našich obyvateľov alebo koľko percent vedomých katolíkov si aj pred krízou kládlo za povinnosť zúčastňovať sa sv. omše?

Podľa rozprávania v 13. kap. Matúšovho evanjelia Ježiš hovoril o radosti, priam bláznivom nadšení, v ktorom nejaký roľník predá všetko, čo má, aby získal poklad, ktorý znenazdajky našiel na poli. Ježiš použil aj iný príklad – s kupcom, ktorý cielene hľadá vzácne perly na trhu, a keď nájde, všetko predá, aby tú vzácnosť kúpil. Ježiš nehovoril o sv. omši, ani o nedeli, hovoril o nebeskom kráľovstve, ktoré je ako poklad, za ktorý vymeníme všetko.

Možno nám ako prvá napadne otázka: Prečo všetko? Ide o podobnú situáciu, ako keď Ježiš povedal, že kvôli nemu treba všetko opustiť. V minulosti si kresťania predstavovali, že kvôli Bohu človek odíde od rodiny a zanechá svetské radosti i povinnosti. V životopisoch svätých nájdeme viacero takých príkladov. Sv. František z Assisi si vraj vyzliekol aj šaty, ktoré mal na sebe, a vrátil ich otcovi, lebo mu otec vyčítal, že míňa na chudobných jeho majetok. U Františka sa to naozaj tak udialo, že keď objavil Ježiša ako svoj poklad, zaplavila ho úžasná radosť, a on v tom nadšení zanechal všetko a otvoril sa láske ku všetkým chudobným. Častejšie sa môže stať – a to by sa mohlo týkať nás všetkých – že máme normálne zamestnanie, normálnu rodinu, ale svoj poklad nevidíme v tom, že to máme, ale ako to máme, ako to žijeme. Jestvuje jeden skvelý český film režiséra Vojtěcha Jasného z roku 1968 pod názvom Všichni dobří rodáci o premenách jednej moravskej dediny po druhej svetovej vojne. Ako sa menili charaktery ľudí, ako jedni išli za kariérou a majetkom a ubližovali vlastným rodákom, a iní zostali statoční a poctiví. Vo filme bol obrazom takého čestného, múdreho, pracovitého chlapa a kresťana sedliak František (podľa skutočnej postavy z obce Kelč, Františka Slimáčka). V čom vidia takíto ľudia svoj poklad? V majetku, ktorý zhabú politici, alebo v rodine, od ktorej nás odtrhnú úrady, a pošlú tak ako Františka do väzenia? Ak by sa ten sedliak pridal na stranu tých, ktorí s komunistami získali moc, mohol zväčšiť svoj majetok a zabezpečiť svoju rodinu. V čom takí ľudia vidia svoj poklad?

V zmysle dnešného evanjelia by sme mali odpovedať: Ten poklad našli v nebeskom kráľovstve. My dnes na to nemáme výstižné a stručné pomenovanie. Ide o niečo podobné, ako sme dnes čítali z Prvej knihy kráľov o Šalamúnovi: Zvolil si múdrosť, chápavé srdce, schopnosť rozlišovať medzi dobrým a zlým (1 Kr 3,9). Ježiš to nechápe len ako osobnú dobrú vlastnosť, je to zmýšľanie a je to konanie, je to spôsob života, ktorému sme verní napriek prekážkam, lebo nám dáva zmysel a napĺňa nás veľkou radosťou. Ak sa tento poklad stane spoločnou skúsenosťou, má silu meniť svet na Božie kráľovstvo. Napokon, pred 800 rokmi nebol iba jeden sv. František z Assisi, mal veľa nasledovníkov, a to nadšenie sa šírilo Európou ako oheň. A v bývalom Československu nebol iba jeden čestný sedliak, jeden František Slimáček. Samozrejme, ani nebeské kráľovstvo sa nepresadí hneď. Objaviť vzácnu perlu – to chce trpezlivosť i šikovnosť, aj znalosti a nadšenie. Ide o dar Boží, ale získať ho si žiada aj našu iniciatívu.

Priateľ mi včera poslal odkaz na rozhovor s kňazom, ktorý pôsobí v Nitre, s Josefom Hegglinom. Pochádza zo Švajčiarska, na Slovensku je 20 rokov. Predtým pôsobil v iných krajinách sveta. Zaujalo ma, ako rozpráva o skúsenosti z ostrovov Kiribati v Tichom oceáne. Tá krajina sa rozprestiera na rozlohe 100krát väčšej ako je Slovensko. Prví misionári prišli na ostrovy koncom 19. stor. S prekvapením tam našli už vtedy asi šesťsto pokrstených katolíkov. Tí ľudia sa museli s kresťanstvom stretnúť niekde inde a vieru si priniesli domov. Každú nedeľu chodili na sv. omšu, hoci nemali kňazov. V nedeľu sa zhromaždili na brehu mora a s tvárou obrátenou k Tahiti sa spoločne modlili. Vedeli, že tam sa najbližšie slávi sv. omša (Tahiti je vzdialené 5000 km). Keď na tie ostrovy misionári prišli, našli tam už osem postavených kostolov. Josef Hegglin hodnotí cirkev na Slovensku ako zabrzdenú, vidí, že laici (veriaci) nie sú často pre kňazov spolupracovníkmi a partnermi a že o problémoch nehovoríme otvorene. On sám je vyhľadávaným radcom, odborníkom aj na psychické a sexuálne problémy.  

Prísť na sv. omšu ešte neznačí, že sme našli poklad. Ale dá sa povedať, že sv. omša je súčasť hľadania. A má byť aj oslavou nájdenia. Osobne som nikdy nikomu nepovedal, že je jeho povinnosťou prísť. Najprv musí byť túžba, potom hľadanie, a potom príde radosť. Radosť z viery v Boha podľa Ježiša a z priateľov a priateliek, ktorí spoločne hľadali a našli. Ďakujem všetkým, ktorí s nami hľadajú a delia sa o svoju radosť!