V 13. kapitole Matúšovho evanjelia nájdeme viacero Ježišových podobenstiev, v ktorých hovorí o nebeskom kráľovstve – o predstave Božieho konania vo svete. Boží posol (v Ježišovej reči nazývaný Synom človeka) seje na poli sveta dobré semeno. Niekto iný, nazvaný nepriateľom, seje semeno kúkoľa. Kúkoľ poľný má pekný fialový kvietok, ale rastlina je celá jedovatá. Problém je, že rastlina s obľubou rastie v prítomnosti obilia, a keď sa obilie po žatve dokonale od kúkoľa nevyčistí, stane sa horkým a nepožívateľným. Ježiš použil príbeh o kúkoli, aby vysvetlil Boží prístup k úkazu zla (zlých ľudí) vo svete. Niekoho môže zaraziť, že hoci vidíme zlo, nemáme sa pokúsiť o jeho odstránenie. Nazdávame sa, že ak kúkoľ neodstránime, zničíme pšenicu. Ježiš však hovorí opačne: Ak budete trhať kúkoľ, zničíte aj pšenicu.
Možno si teraz spomenieme na hnilé jabĺčko, ktoré odstraňujeme z košíka, aby sa nepokazili ostatné. Právom sa pýtame: Prečo včas nemáme odstrániť kúkoľ? Situácia je zdanlivo rovnaká, ale porovnanie nesedí. Jabĺčka v košíku nie sú živé. Sú len udržiavané v požívateľnom stave. Svet, o ktorom hovorí Ježiš ako o poli, na ktorom seje Boh, však nie je komora, ani pivnica, a už vôbec nie cintorín. Ten svet je živý, sú to živé deje, dejiny. V takomto svete, ak vidíme niečo zlé, nepriateľské, ba až diabolské, máme to nechať až do žatvy. Ako hovorí Ježiš v následnom vysvetlení, žatva je koniec sveta (Mt 13,39). Vtedy nechá Syn človeka (Boží Mesiáš) vyzbierať všetky pohoršenia a tiež páchateľov neprávosti a hodí ich do ohňa na spálenie (Mt 13,41-42).
Ježišovo podobenstvo a najmä jeho vysvetlenie sa nám nemusí páčiť. Predstavujeme si, že zlo nemá právo na existenciu. Nanajvýš možno pripustíme, že niekedy niečo pokladáme za zlo a mýlime sa. Nedávno médiá priniesli správy z USA, že po dlhom čase tam opäť popravili ľudí, odsúdených na smrť. Vo väčšine civilizovaných krajín sa trestu smrti zriekli – okrem iného aj preto, že v minulosti sa častejšie stalo, že odsúdili nevinného. Ježiš však hovorí ešte inak: Kúkoľ sa dá jasne rozlíšiť od pšenice, nepríde k omylu. Ničením kúkoľa však ublížime pšenici. Možno nám to nikdy nenapadlo. Ak nepriateľsky nevystupujeme proti zlu, to neznamená, že nerobíme nič. Ale dobro sa nechráni ničením zla. Dobro sa chráni pestovaním dobra! Ako predohru k evanjeliu sme dnes čítali zo starozákonnej knihy Múdrosti: Boh súdi láskavo a spravuje zhovievavo. A človek, ak má byť spravodlivý, „má byť ľudský“ (Múdr 12,18-19). V niektorých prekladoch je použitý pojem ľudomilný. Ako sa ten kňaz z Čiech vyjadril: „Najdôležitejšie je byť človekom.“ Myslel vlastne toto: Byť ľudomil, mať ľudí rád. Samozrejme, nielen tých bezproblémových.
Občas sa trápim nad budúcnosťou sveta, nad tým, čo nazývame demokracia. Keď som bol mladý, svet bol rozdelený na nepriateľské bloky, na Východ a Západ. Tešili sme sa, že to pominulo. Ako dnes vidíme, opäť sme rozdelení, dokonca aj doma. Viaceré spoločnosti v demokratických krajinách sú nezmieriteľne rozdelené; koalícia a opozícia, dobrí a zlí. Vzájomné vzťahy v politike a v médiách pripomínajú vojnu. Je v tejto situácii cirkev príkladom ľudskosti? Mala by byť – ale je? Nedávno do jedného bratislavského kostola prišiel na sv. omšu známy človek, ktorý inak do kostola často nechodí. Po sv. omši vyjadril radosť z Božieho slova, ktoré počul. Nechcime počuť, čo si musel vypočuť ten kňaz, že tomu „kúkoľu“ dovolil do kostola vôbec prísť... V r. 385 v meste Trevír, ešte za čias Rímskej ríše, konala sa biskupská synoda, ktorá odsúdila biskupa Priscilliána z Avily ako bludára a následne ho nechala popraviť. Na synode sa zúčastnili aj biskup Ambróz z Milána a biskup Martin z Tours. Robili, čo mohli, aby zabránili rozsudku, ale nepomohlo to. Pricillián bol prvý kresťan v dejinách, ktorý bol na základe žaloby cirkevných predstaviteľov odsúdený na smrť. Ako som sa dočítal, svätý biskup Martin bol taký šokovaný, že odvtedy sa už nikdy nezúčastnil na žiadnom rokovaní biskupov.
Aj dnes je dosť kresťanov, ktorí si myslia, že majú pravdu – a nemusia sa mýliť. Otázka je, čo ďalej. Ten Priscillián bol bludár, naozaj sa mýlil vo viere. Predsa nemal byť odsúdený. „Dobro má vždy tendenciu šíriť sa,“ píše pápež František v úvodnej časti dokumentu Evangelii gaudium (Radosť evanjelia). A pokračuje: „Každá skutočná skúsenosť pravdy a krásy chce rásť a každý človek, ktorý prežíva hlboké oslobodenie, získava väčšiu citlivosť na potreby druhých. Keď sa dobro šíri, zapúšťa korene a rozvíja sa“ (EG, čl. 9).
Nebojme sa uveriť v Boha, ktorý je silný, a práve preto aj zhovievavý a láskavý. A pomáhajme si navzájom v žití podľa tejto krásnej skúsenosti.