Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 5.7.2020

Sv. Cyril a Metod
Mt 28,16-20
Autor: KM

Celá sv. omša tu:

V ostatných rokoch sa na školách kladie dôraz na vyučovanie anglického jazyka a počítačovú gramotnosť – predpokladá sa, že žiaci s týmito vedomosťami si raz ľahšie nájdu zamestnanie. Prekvapuje ma oslabená pozícia matematiky a slovenského jazyka. V porovnaní s týmito „vážnymi“ predmetmi je dejepis úplná popoluška. Veľa sa od dejepisu nečaká a vlastne ani od dejín.

Dnešný sviatok sv. Cyrila a Metoda patrí do dejepisu a patrí aj do dejín. Mám obavy, že väčšine ľudí dejiny veľa nehovoria, a preto si ani s dnešným sviatkom nevedia čo počať. Sú dejiny len minulosť? Dejiny sú ako rieka, ktorá má niekde začiatok, ale tečie ďalej a živí všetky územia, ktorými preteká. Takto aj nás dejiny živia a tvoria všetko, z čoho sme vyrástli a v čom pokračujeme. Ak si to nevieme uvedomiť, v minulosti sa neorientujeme a v prítomnosti blúdime. Ako patria do našich dejín sv. Cyril a Metod? Na Slovensku sa k nim úradne hlásime ako k ľuďom, ktorí patria k významným tvorcom našej štátnosti a kultúrnosti. Koho to zaujíma, môže premýšľať a diskutovať, čo je štátnosť a kultúrnosť a kto ich tvorí.

Keď na dnešný sviatok čítame záver Matúšovho evanjelia, môžeme Ježišove slová vnímať ako výzvu, aby sme neboli len pasívnymi účastníkmi dejín, ale ich aktívnymi tvorcami. Ježiš to hovorí apoštolom a hovorí to aj nám: Choďte do sveta, choďte k ľuďom, naučte ich, o čom je život, v čom je jeho hodnota, a zasväťte ich do vzťahu Božej Trojice, Otca, Syna a Ducha Svätého. V starom svete mal každý národ, každá krajina svojich kráľov a svojich bohov, a niekedy tí mocnejší nanucovali svoju politickú a ekonomickú moc, a tiež svojich bohov, iným krajinám a národom. Keď Ježiš posiela svojich učeníkov do sveta, posiela ich učiť a krstiť, nie ovládať a panovať. Ako si máme toto učiť a krstiť predstavovať?

Na pochopenie nám môže pomôcť, čo vieme o počiatkoch kresťanstva na území našich predkov. Na Slovensko prišlo kresťanstvo prv ako do Čiech. Jedna z hlavných európskych obchodných ciest viedla od západu na východ popri Dunaji a cesta od juhu na sever zasa križovala Dunaj pri Devíne. Na konci 8. stor. vojsko kráľa Karola Veľkého prešlo z Nemecka až za dnešnú Bratislavu a zničilo ríšu Avarov, ktorí dlhý čas vládli v strednej Európe. Tým sa vytvorila možnosť pokresťančenia územia, na ktorom žili Slovania. Prvý kostol bol postavený v Nitre asi v r. 828, nitrianske knieža Pribina ale zostával pohanom, hoci jeho nemecká manželka bola kresťanka. Kostol prišiel posvätiť biskup až zo Salzburgu. O niekoľko rokov sa Slovania z dnešnej Moravy zmocnili západného Slovenska a krajina dostala meno Veľká Morava. Na našom území pôsobili misionári najmä z Nemecka. Základné modlitby a prikázania preložili do slovančiny, v hlavných sídlach stavali kostoly a učili ľudí novému náboženstvu. Knieža Rastislav pokladal kresťanstvo za nevyhnutnosť pre svoju ríšu, ale nechcel byť prostredníctvom kresťanstva podriadený nemeckému kráľovi. Preto poslal poslov do Ríma s prosbou, aby prišli na naše územie kňazi, ktorí pomôžu vybudovať samostatnú slovanskú cirkev, podriadenú len pápežovi. Keď z Ríma nevedeli pomôcť, obrátil sa na cisára v Konštantínopole. Ten hneď zareagoval a poslal na Veľkú Moravu skupinu vzdelancov na čele s dvomi bratmi, Konštantínom a Metodom.

Nemeckí misionári snažili sa hovoriť po slovansky, omše ale slúžili latinsky a cirkev fungovala ako úrad nad ľuďmi, nie ako cirkev medzi ľuďmi. Sv. Cyril a Metod chápali ohlasovanie evanjelia inak. Nie nad ľuďmi, nie zhora-nadol, ale od srdca k srdcu, od rozumu k rozumu. Dali si námahu preložiť Sv. písmo a ďalšie dôležité spisy do slovanskej reči, dokonca vytvorili aj novú abecedu. Zároveň hľadali súcich mužov, ktorí by sa mohli stať kňazmi, a založili pre nich školy. Nápad s vlastnou abecedou bol úspešnejší, ako si myslíme. Vychádzal zo zásady jedna hláska – jedno písmeno. Vďaka tomu sa gramotnosť medzi Slovanmi rýchlo šírila. Na severe Ruska už v 11. stor. temer neboli ľudia, ktorí by nevedeli čítať a písať, a to aj medzi nevoľníkmi, kým v západnej Európe to trvalo ešte celé stáročia. Vďaka týmto prístupom ľudia nevnímali kresťanstvo ako cudzie náboženstvo, do ktorého ich tlačia zemepáni, ale ako svoju vec, ako svoju vieru, v ktorej sa môžu cítiť doma.

Ako prežívame kresťanstvo dnes? Uvádzame sa do viery od srdca k srdca, od rozumu k rozumu, alebo sa poučujeme zhora-nadol? Podporujeme cirkev úradnícku, k ľuďom necitlivú, alebo cirkev intelektuálneho porozumenia a ešte viac citlivého sprevádzania, ako sa o to snažili sv. Cyril a Metod? Nedávno za mnou prišla mladá pani kvôli krstu svojho dieťaťa. Požiadala predtým o krst v inej farnosti. Narazila na problém, že jej sestra, nádejná krstná mama, ešte nemá birmovku. Kňaz jej povedal: V kostole je dosť ľudí, ktorí majú birmovku. Niekoho z nich si vyberte!?

Na sviatok sv. Petra a Pavla pápež František v závere kázne povedal: „Ježiš prorokoval Petrovi: Ty si Peter – skala. Ale aj pre nás jestvuje podobné proroctvo. Nachádza sa v poslednej knihe Biblie, kde Ježiš sľubuje verným ľuďom ,biely kamienok, na ktorom bude vyryté nové menoʽ (Zjv 2,17).“ František správne cíti, že nestačí vidieť len úrad Petra, nestačí vidieť len kňazov, len vzdelaných. Dnešný pápež to vidí tak ako kedysi sv. Cyril a Metod. Oni našim predkom ponúkli ten kamienok, do ktorého Boh vyryl naše nové meno; ponúkli ho tak, aby sa dalo uveriť, že sme Bohom poznaní a milovaní, a preto aj poslaní a povolaní.