Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 17.5.2020

6. veľkonočná nedeľa (A)
Sk 8,5-8.14-17
Autor: KM
Celá sv. omša tu:

Po tieto týždne máme všetci starostí dosť a ešte nevieme, čo nás čaká. Veľké starosti majú rodičia so školopovinnými deťmi, ľudia, čo stratili zamestnanie a príjmy, ľudia nasadení v zdravotníckej službe; osobitné trápenia majú chorí a ich rodiny. Ako počúvam, niektorí naši katolíci však majú nateraz hlavnú starosť o podávanie sv. prijímania do rúk a píšu o tom listy biskupom. Pán arcibiskup poslal 14. mája list kňazom, v ktorom potvrdzuje, že podávanie sv. prijímania do rúk je záväzné pre všetkých, a zároveň pripomína, že ochrana zdravia a života je Boží príkaz, kým spôsob podávania eucharistie len cirkevný.

Dnešné čítanie zo Skutkov apoštolov nám pomáha rozlíšiť, čo je dôležité a čo vedľajšie, čo nerozumné a čo až nebezpečné. V rozprávaní sa spomína istý Filip, ktorý zvestoval Krista medzi Samaritánmi. Vraví sa, že „dobrý strom poznať po ovocí“ a v prípade Filipa sa to ovocie prejavilo v tom, že množstvo ľudí ho rado počúvalo. Počúvali ho, lebo videli znamenia, ktoré robil. Tie sú bližšie opísané ako vyháňanie zlých duchov a uzdravovanie chorých, a výsledkom bola radosť v celom meste. V 8. kap. Skutkov apoštolov sa ešte dočítame, že následne medzi tých ľudí prišli apoštoli Peter a Ján, aby sa za nich modlili a posilnili ich darom Ducha Svätého.

Na pozadí našich skúseností so súčasnými problémami oplatí sa porovnať naše konanie s tým, čo čítame o kresťanskej cirkvi v Skutkoch apoštolov. Nevieme, čo ešte príde po dnešnej korona-kríze. Filip medzi Samaritánov tiež nešiel len tak. Spolu s ďalšími kresťanmi ušiel z Jeruzalema po zabití Štefana (Sk 8,1). On sám patril medzi tých mužov, ktorí boli vybraní za diakonov. Pôvodne od nich apoštoli očakávali, že na starosti budú mať len siroty a vdovy. Nedržali sa však úzkoprso pôvodných predstáv a dovolili diakonom krstiť i kázať. Je to poučné aj pre dnešnú cirkev. Krstiť, zvestovať evanjelium – to nie sú nejaké funkcie či privilégiá. Na verejnosti by mal vystupovať poverený človek, ale ak sa niekto osvedčí, ako sa osvedčili Štefan a Filip, mal by dostať podporu. Všimnúť si treba aj postup, ktorý máme zachovať pri zvestovaní evanjelia. Filip najprv mnohých ľudí uzdravil a oslobodil od zlého ducha. Hovoriť začal, aby vysvetlil, o čo mu ide a z akej moci koná. Odsek, ktorý sa dnes číta pri liturgii, je vybratý z 8. kap., pričom bolo vynechaných niekoľko riadkov. V tých vynechaných sa píše o istom Šimonovi, ktorý uvádzal ľudí do úžasu svojou mágiou. Mal dar ovládať ľudí, schopnosť manipulovať. Keď však ľudia videli, čo robil Filip a počúvali ho, prešli k nemu. Na podiv, pridal sa aj ten Šimon a dal sa pokrstiť (Sk 8,13).

Oplatí sa všimnúť si rozdiel medzi tým, čo robil Šimon a čo robil Filip. Navonok ich činnosť vyzerala veľmi podobne. Diali sa veľké veci a reč bola uchvacujúca. Ale stará zásada platí: „Strom sa pozná po ovocí.“ Ovocím Filipovej činnosti boli radosť a vyslobodenie, nielen očarenie. Aj Šimon robil divné veci a kázal. Ovocím bolo, že ľudia z toho padali do tranzu. Filipovu činnosť prišli do Samárie potvrdiť apoštoli. Prišli, aby sa modlili nad novými kresťanmi a udelili im Ducha Svätého. Za formuláciou „dať Ducha Sv.“ treba tušiť dar pochopenia a samostatnej dospelej viery. V pokračovaní textu 8. kap. sa píše, že noví kresťania získali z Ducha Sv. bližšie neopísanú moc. Opäť sa spomína aj Šimon, bývalý čarodejník. Keďže sa ku kresťanom pridal z povrchných dôvodov, nechápal, o čo ide, a za apoštolmi prišiel s peniazmi, aby aj jemu predali ten dar a mohol mať moc. Ako sa možno dočítať v Skutkoch apoštolov (Sk 8,20), apoštoli ho riadne vyhrešili.

V ostatných dňoch si neveriaci ľudia uťahujú zo súčasného ministra zdravotníctva. Patrí do cirkvi baptistov a na verejnosť sa dostalo video spred rokov, kde rozpráva, ako sa modlil za jedného priateľa, aby bol vyslobodený zo svojej závislosti. Ako dôležitú okolnosť spomenul, že ten priateľ sa zaoberal okultizmom a jogou. Zostalo nejasné, ako to spolu súvisí. Osobne mi viac vadí magické chápanie náboženstva medzi našimi katolíkmi, ktorí šíria strach ako pohania. Z toho pochádza aj ich odmietanie prijímať Telo Kristovo do rúk... Viacerí naši kňazi majú iné obavy. Pýtajú sa: Budú ľudia chodiť do kostolov, budú chápať, a to najmä mladí, na čo im je náboženstvo a cirkev? Mám priateľa – kňaza v Kanade. Všeličím si prešiel, zarábal si na živobytie aj vykladaním vagónov a ako zvárač. Minulý týždeň sme telefonovali a povedal mi: Nebojte sa, či vás budú ľudia počúvať, nebojte sa, či budú chodiť do kostolov. Vždy bude dosť tých, čo sa trápia a sú nešťastní. Tých si všímajte a pomôžte im „ozmyslovať“ ich život. Keď som robil zvárača, bola vojna v bývalej Juhoslávii a mnoho ľudí odtiaľ prišlo do Kanady. Pracoval som s nimi. Ja som nebol nešťastný, ale oni to nevládali prijať, čo sa im stalo. Nikdy som tak mocne neprežil, čo znamená byť kňazom, ako práve vtedy medzi tými zváračmi.

Uzdravovať, dodávať silu, „ozmyslovať“ život – ak to budeme robiť, potom môžeme aj kázať. A pomôcť dozrieť, získať moc nad vlastným životom, stať sa oporou iným. O tom je kresťanstvo, o tom je dar Ducha, ktorým môžeme riešiť či liečiť naše starosti.

Súbory na stiahnutie