Po prvé, práve teraz cirkev nie je poľnou nemocnicou alebo aspoň nie jednou z nich. Príliš veľa cirkví všetkých denominácií vidí svet viac ako protihráča, s ktorým sa musí bojovať, než ako bojisko plné zranených osôb, ktorým sú povolané slúžiť. Z knihy Zjavenia je známy obraz, ako Ježiš stojí pred dverami, klope a snaží sa vstúpiť. Podľa slov pápeža Františka dnes cirkvi tento obraz obrátili tak, že Ježiš musí klopať na dvere zvnútra cirkvi a snaží sa dostať von. Ako sa teda naše cirkvi, naše náboženské spoločenstvá, môžu stať poľnými nemocnicami?
V úžasne
provokatívnom článku v nedávnom čísle jezuitského časopisu America Magazine (https://www.americamagazine.org/faith/2020/04/03/christianity-time-sickness)
český duchovný spisovateľ, Tomáš Halík, navrhuje pre naše cirkevné
spoločenstvá, aby sa mohli stať „poľnými nemocnicami“, tri úlohy, ktoré na seba
musia vziať: Diagnostickú, v ktorej identifikujú znamenia
čias; preventívnu, v ktorej vytvoria odolný imúnny systém vo svete, kde
malígne vírusy strachu, neznášanlivosti, populizmu a nacionalizmu trhajú
komunity od seba, a zotavujúcu, v ktorej cirkvi odpustením pomáhajú
svetu prekonať traumy minulosti.
Ako by sa konkrétne dalo uvažovať o každej z nich?
Naše cirkvi potrebujú byť diagnostické; musia pomenovať súčasnú chvíľu prorockým spôsobom. To si však žiada odvahu, ktorá sa práve teraz javí ako nedostatočná, vykoľajená strachom a ideológiou. Liberáli a konzervatívci diagnostikujú súčasnú chvíľu radikálne odlišne, nie preto, že fakty nie sú rovnaké pre oba tábory, ale preto, že každý z nich vidí veci prostredníctvom svojej vlastnej ideológie. A napokon, oba tábory sa zdajú byť príliš vystrašené, aby sa pozreli na ťažké otázky, s ktorými sa vyrovnávajú, takže sa obe skupiny obávajú toho, čo by mohli uvidieť.
Uveďme aspoň jednu záležitosť, na ktorú sa oba tábory boja pozrieť bez prižmúrenia očí: Naše rýchlo sa vyprázdňujúce kostoly a skutočnosť, že toľko našich vlastných detí už nebude chodiť do kostola alebo sa stotožňovať s cirkvou. Konzervatívci zjednodušene obviňujú sekularizmus bez toho, aby boli skutočne ochotní otvorene diskutovať o rôznych kritikách cirkví, ktoré pochádzajú takmer zo všetkých častí spoločnosti. Liberáli majú tendenciu zjednodušene obviňovať konzervatívnu rigiditu bez toho, aby boli skutočne otvorení odvážne sa pozrieť na niektoré miesta v sekularizme, kde viera v transcendentného Boha a vteleného Krista je protikladná voči niektorým kultúrno-etickým otázkam a ideológiám v rámci sekularity. Zdá sa, že obe strany, ako to vyplýva z ich nadmernej obrany, obávajú sa pozrieť na všetky sporné záležitosti.
Čo musíme urobiť preventívne, aby sa naše cirkvi stali poľnými nemocnicami? Obraz, ktorý Halík navrhuje, je bohatý, ale zrozumiteľný je iba v rámci pochopenia Tela Kristovho a prijatia hlbokého spojenia, ktoré máme medzi sebou v rodine ľudstva. Všetci sme jedno, jeden živý organizmus, časti jediného tela, takže, čo prežíva ktorákoľvek časť pre chorobu alebo zdravie, rovnako ako u každého živého tela, ovplyvňuje každú ďalšiu časť. A zdravie tela závisí od jeho imunitného systému, od tých enzýmov, ktoré sa potulujú po tele a zabíjajú nádorové bunky. Dnes je náš svet sužovaný rakovinovými bunkami trpkosti, nenávisti, klamstva, seba-chrániaceho strachu a kmeňového systému každého druhu. Náš svet je smrteľne chorý; trpí rakovinou, ktorá ničí spoločenstvo.
Preto sa naše cirkevné spoločenstvá musia stať miestom, ktoré vytvárajú zdravé enzýmy potrebné na zničenie týchto nádorových buniek. Musíme vytvoriť imunitný systém, ktorý bude dostatočne silný, aby to dokázal. Aby sa to uskutočnilo, musíme najprv my sami prestať byť súčasťou rakoviny nenávisti, klamstva, strachu, nepriateľstva a kmeňového systému. My sami sme príliš často nádorovými bunkami. Jednou z najväčších náboženských výziev, ktorej dnes čelíme ako cirkevné spoločenstvá, je vytvorenie imunitného systému, dostatočne zdravého a účinného, aby pomohol vyhubiť rakovinové bunky nenávisti, strachu, klamstva a kmeňového systému, ktoré sa voľne vznášajú po celom svete.
Nakoniec
naša zotavovacia úloha: Naše cirkevné spoločenstvá musia pomôcť
svetu, aby dospel k hlbšiemu zmiereniu zoči-voči traumám
minulosti. Našťastie, je to jedna z našich silných stránok. Naše
cirkvi sú svätyne odpustenia. Povedané slovami kardinála Francisa Georga:
„V spoločnosti je dovolené všetko, ale neodpúšťa sa nič; v cirkvi je veľa
zakázané, ale všetko je odpustené.“ Avšak kde musíme byť dnes
proaktívnejší ako svätyne odpustenia, to je vzťah k množstvu vypuklých „tráum
minulosti“. Stručne povedané, ešte stále musí dôjsť k hlbšiemu odpusteniu,
uzdraveniu a odčineniu, ktoré sa uskutoční tak, že zohľadní svetovú históriu
kolonizácie, otroctva, postavenia žien, mučenia a vyhubenia národov, zlého
zaobchádzania s utečencami, trvalú podporu nespravodlivých režimov,
a prispeje k náprave, ktoré dlhujeme samotnej matke Zemi.
Naše cirkevné spoločenstvá ako poľné nemocnice môžu byť Galileou dneška.