Záznam celej sv. omše tu:
Každá spoločnosť funguje v určitých vzťahoch. Niektorí ľudia sú aktívnejší, zodpovednejší, iní menej, ďalší sú temer neviditeľní. Starý svet rozlišoval šľachtu (šľachtených?) a obyčajných. Časom sa „prednosti“ tých šľachtených ostatným sprotivili, ľudia zatúžili po rovnosti. Výsledok poznáme, veľmi sa to nepodarilo. Spoločenskí vedci dnes hovoria o 1%, ktoré vlastní asi dve tretiny všetkého bohatstva vo svete.
V cirkvi používame reč o ovečkách a pastieroch. Vieme, že ide o reč obraznú, ale keďže ide o prirovnanie z dávnejšej doby, žiada sa od nás istá dávka fantázie, aby sme dnes zmysel tohto obrazu rozlúštili. V rozprávaní dnešného evanjelia sa okrem ovečiek spomína ešte niekoľko postáv: zlodeji a zbojníci, pastier a vrátnik. Ježiš sa v tejto časti 10. kap. Jánovho evanjelia nespomína ako pastier, ale trochu nečakane ako brána: Kto vchádza cez neho, bude zachránený a nájde pastvu, čiže prežije svoju existenciu ako šťastnú, vydarenú, obohacujúcu a zmysluplnú.
Čo chcel Ježiš touto rečou povedať, alebo, čo chceli povedať kresťania pred koncom 1. storočia n. l., ktorých treba vidieť za textom Jánovho evanjelia? Počítajme s tým, že ľuďmi, ktorí prichádzajú za ovcami, či už ako pastieri alebo zbojníci, myslia sa tí, ktorí majú o iných nejaký záujem, nejakú starosť. Iný záujem má zlodej, pasák, oligarcha, iný záujem má zle platený úradník, učiteľ, robotník, iný záujem má ambiciózny politik, zasa iný ten, ktorého meno (hoci sedí v parlamente) nik nepozná. Obraz sa dá použiť aj na členov rodiny alebo iného spoločenstva. Niekto má záujem niečo urobiť a iný má záujem iba zarobiť. Ďalší sa iba vezú a zasa iní sa nehanbia živiť ako zlodeji. Reč o ovečkách, bráne a pastieroch slúžila kresťanom ako pomôcka pri rozlišovaní autorít. Išlo najmä o autority v duchovnej oblasti, do ktorej môžeme započítať predstaviteľov cirkvi, zástupcov rôznych náboženských hnutí, duchovných učiteľov a vodcov, tiež filozofov a básnikov, asi aj politikov a komentátorov diania, dnes by sme k nim priradili aj psychológov a psychoterapeutov. Treba si priznať, že úloha rozlišovania nie je jednoduchá, mnohokrát sa v dejinách uverilo aj zlodejom a zbojníkom, a naopak neverilo sa pravým učiteľom, radcom a priateľom.
Ak sa Ježiš pripodobňuje bráne, ktorou treba prejsť, znamená to, že pre nás funguje ako kritérium, mierka hodnotenia a rozlišovania. Istým rozlíšením je už samotné prihlásenie sa k Ježišovi. Pre kresťana je prirodzene ľahšie dôverovať inému kresťanovi a svojim kňazom, ako autoritám iných náboženstiev, učení a ideológií. Ale samotná slovná odvolávka na Ježiša nestačí. Obraz o bráne, pastierovi a ovečkách jasne hovorí o odôvodnenej dôvere. Tá sa získava skúsenosťou, že niekomu na nás osobne záleží, a to kvôli nám samotným, pre naše vlastné dobro. Táto skúsenosť sa dá v skratke označiť ako skúsenosť, že sme pozvaní, chcení a milovaní. Kto sa otvorí tejto skúsenosti a nechá sa ňou premeniť, sám sa stáva nositeľom pozývania a milovania.
V našej cirkvi sme si zvykli stotožňovať kňazské povolanie a Ježišovu pastiersku úlohu. Keď premýšľam o rozprávaní z dnešného evanjelia, možno by sme kňazov mohli skôr chápať ako vrátnikov, čo otvárajú dvere, ako pomocníkov, ktorí Ježišovou mierkou merajú a rozlišujú, aby sme spoznali tých a tie, na ktorých sa dá spoľahnúť a čo nám chcú dobre. Ježiš pri vysvetľovaní toho, o čo mu ide, často používal podobenstvá o hostine. Niektorí ľudia z jeho príbehov odmietali pozývať chudobných a hriešnych a iní zasa odmietali pozvanie prijať. Práve na príklade Ježišovej kultúry pozývania a prijímania najlepšie vidíme, čo je úloha nás ako cirkvi v dnešnom svete. Pápež František často zdôrazňuje, že cirkev má byť znamením spásy tým, že dokáže „provokatívne vytvárať domov a identitu“, a to najmä ľuďom, ktorým ju dnešný svet upiera. Vytvárať domov, byť oporou, napomáhať identitu, seba-hodnotu, nemôžeme iba slovne, iba „duchovne“, ale v konkrétnom „dotýkaní sa“ tých, čo túžia po uzdravujúcom dotyku.
Dnes, v čase zdravotníckych opatrení, sa dotýkame a stretávame ešte menej ako inokedy. Vraj sa s tým máme zmieriť. Nezdá sa mi. Čo ak je terajší „mimoriadny“ stav nadlho naším normálnym stavom? Ako v tom chceme žiť? Zlodejov a zbojníkov bude vždy dosť, bedlivých vrátnikov málo. Pastierov spomína Ježiš mnohých. Myslím, že oslovuje a pozýva nás všetkých, mužov i ženy, aby sme sa stali pastiermi, pastierkami, hostiteľmi, hostiteľkami, pozývajúcimi na hostinu.
Včera sme mali
sobáš. Novomanželia ma milo prekvapili. Sami pripravili modlitby na bohoslužbu
a nehovorili v nich najprv o sebe, ale modlili sa za svojich
blízkych, za našu farnosť, za chorých a za tých, čo sa im venujú, za
nešťastných a za tých, ktorým sa ubližuje, a až nakoniec za seba. Pred pár
mesiacmi som krstil chlapčeka, pôvodom z Etiópie. Rodičia majú už dospelé
deti a toho chlapca si adoptovali. Po krste prišiel za mnou starý otec
a povedal mi: Viete, môj syn pred rokmi študoval vo Veľkej Británii. Rôzne
úrady sľubovali, že mu pomôžu výdavky za štúdium uhradiť, ale keď skončil
a mali sme platiť, nik nevedel pomôcť. Vtedy jeden profesor,
u ktorého syn študoval, to doplatil zaňho a povedal mu: Kedysi
pomohli mne, dar sa má posúvať ďalej... Môj syn si to zapamätal, a keď bol
s manželkou v Etiópii a videli biedu osirotených detí, spomenul
si na ten odkaz: Dar sa má posúvať ďalej...
Ježiš, brána a pastier, oslovuje dnes nás. Pozýva nás pozývať a dary vďačne prijímať.