Na 1. veľkonočnú nedeľu čítame pri sv. omši niekoľko textov Sv. Písma. Ani jeden z týchto textov neohlasuje, že kto verí v Boha, nezomrie. Ani jeden z týchto textov neohlasuje, že Ježiš nezomrel. Ohlasuje sa, že Ježiš žije napriek svojej smrti. O jeho živote sa nehovorí v textoch Nového zákona rečou účastníkov tajomných seáns, pri ktorých sa vyvolávajú duchovia, ani rečou ľudí, ktorí prekonali klinickú smrť. V dnešnom čítaní zo Skutkov apoštolov podáva svedectvo apoštol Peter, že Ježiša zabili, ale Boh ho vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil. Nie každému, ale tým, ktorí mu boli pred smrťou blízki, tým, ktorí sa nadchli pre jeho chápanie života, sveta, ľudí i Boha. Peter k tomu dodáva, že „sa zjavil nám, čo sme s ním po jeho zmŕtvychvstaní jedli a pili“. (Sk 10,40-41) Napokon Peter povie, že všetci, ktorí prijmú Ježiša za sudcu živých a mŕtvych, dosiahnu nie nesmrteľnosť, ale odpustenie hriechov.
Čo je tá dobrá správa, ktorú ohlasuje kresťanská viera na Veľkú noc? Ľudský rozum sa spiera predstave, že možno vyvolať duchov. Odmieta zážitky navrátilcov z klinickej smrti ako dôkaz večnosti. A ešte väčšmi pochybuje o novom živote človeka, ktorý zomrel. O čom je však skutočná kresťanská viera? Smrť je fakt a faktom bola aj Ježišova smrť. V teologickom chápaní vtedajšieho židovstva pri tom spôsobe smrti, akým zomrel Ježiš, sa to dokonca videlo ako potvrdenie, že Boh ho zavrhol a potrestal. Veď – podľa vtedy rozšírených predstáv – spravodlivý a bohabojný človek, navyše s nárokom na Božieho Mesiáša, nemôže zomrieť ako posledný lotor. Teraz však Peter a ďalší ľudia hlásiaci sa k Ježišovi svedčia, že Ježišovo meno je očistené, že jeho smrť nie je dôkazom Božieho trestu, ale naopak, vernosti Bohu zo strany Ježiša až do najkrajnejších dôsledkov. A jeho zjavenie spočíva v tom, že poznávame: Boží spravodlivý nezostáva v smrti, ale je u Boha. Na rozdiel od Mojžiša, Eliáša a prorokov stáva sa Ježiš Bohom zjaveným sudcom živých a mŕtvych. Nezjavilo sa to hocikomu. Iba tým, ktorí sa pre Ježiša nadchli a v neho uverili už pred jeho smrťou. Všetko ešte nechápali, preto aj zaváhali a zlomili sa. Z vlastného rozumu by k poznaniu, že Ukrižovaný je Bohom Vzkriesený, nikdy neprišli. Boh to dal a zjavil, povie Peter. „Boli sme spolu s ním vzkriesení“, napíše Pavol (Kol 3,1). Bola som ním oslovená mojím vlastným menom, vyzná sa Mária Magdaléna (Jn 20,16).
My špekulujeme, čo znamená vstať z mŕtvych a zjaviť sa. Mária Magdaléna vidí a najprv nepozná. Spozná, až keď je oslovená menom. Peter v tej časti svojej reči, čo sme dnes čítali, nehovorí o tele, ale o vzkriesení. Vzkriesenie tu znamená, že Ježiš nezostáva v moci smrti a získava moc od Boha. Môžeme si pripomenúť, že naše delenie človeka na dušu a telo, Židia nepoznali. Telo bolo pre nich dôležité. Preto aj pôvod, obriezka a všetky rituálne zvyky; preto aj dôležitosť potomstva, detí. Náboženstvo konané len duchovne, bez tela, nepoznali. V židovstve však bola aj iná tradícia, ktorá sa nachádza u prorokov. Židia, ktorí sa stali kresťanmi, začali novými očami čítať tieto texty, najmä slová o Božom služobníkovi, čo sa nachádzajú v knihe proroka Izaiáša: „Ako sa zhrozili davy pri pohľade naňho.., tak nad ním užasnú premnohé národy... Komu bola odhalená Jahveho moc? Muž bolesti, zavalený utrpením.., nemali sme ho za nič. Lenže on bol prebodnutý pre naše hriechy.., jeho rany nás uzdravili.“ (Iz 52,14-15, 53,1.3.5) Petrovi a ostatným sa zjavilo, že presne toto sa stalo s Ježišom, a že sa teraz vracia do ich života – nie ako myšlienka, ktorú by si vysnívali, ale – ako živý, skutočný Ježiš, ktorý mocne pretvára ich životy. Ak Peter povie, že po jeho zmŕtvychvstaní s Ježišom jedli a pili, hovorí, že všetko, čo robia, všetky kázania, stretnutia a uzdravenia, sú celkom reálne, telesné, a dejú sa preto, lebo sa im Ježiš zjavil, lebo je konajúci medzi nimi a v nich.
Ako dnes my vidíme Ježiša, ako sa nám zjavuje, ako s ním jeme a pijeme? Pred rokom ťažko postihnutí kresťania na Srí Lanke sa prirodzene pýtajú, čo sa to stalo a prečo. Neutiahli sa však do seba, neprepadli strachu ani nenávisti. Kardinál Malcolm Ranjith šiel hneď po útokoch za moslimským imámom a uistil ho, že kresťania nemajú nenávisť voči moslimom, lebo vedia, že útoky urobili fanatici. Kresťanom po útokoch pomohli viacerí budhisti a hinduisti. Mnohí sa obrátili a stali sa kresťanmi. V jednom z napadnutých kostolov zostala po výbuchoch neporušená socha vzkrieseného Krista, pokropená krvou ľudí. Niektorí v tom vidia Božie znamenie.
Aj v našich kostoloch máme sochy Vzkrieseného. Viac ako tieto sochy buďme pre dnešný svet znamením my, naša cirkev, naše spoločenstvá. Prajem nám všetkým, aby sme boli sebe i druhým znamením a povzbudením svojou rozvahou a odvahou, službou a modlitbou, a napokon aj radosťou, ktorú si nedáme vziať žiadnymi ľuďmi ani žiadnou chorobnou nákazou.