V Jánových pašiách, ktoré každý rok čítame na Veľký piatok pri bohoslužbe, je podobne ako v ostatných evanjeliách viacero zmienok o telesnom utrpení Ježiša, ale tejto forme utrpenia nie je venovaná hlavná pozornosť. Do záhrady za potokom Cedron prídu Ježiša zajať. Neprichádzajú však len vojaci. Privádza ich „priateľ“ Judáš. V tej chvíli sú ešte s Ježišom jeho ostatní priatelia, brániť ho chce najmä Peter, ale zjavne nechápu, čo sa deje. Onedlho sa už Peter zľakne a Ježiša zaprie. Národní a náboženskí predstavitelia sa Ježiša nielen zrieknu, ale priamo ho odsúdia na smrť. Pilát sa podľa Jánovho textu viackrát pustí do dialógu s Ježišom i s jeho žalobcami – a podľa vlastných slov nenachádza na ňom vinu – ale aj tak ho nechá ukrižovať. V Jánovom texte sa nespomína, žeby Ježiš pred smrťou zvolal: Bože môj, prečo si ma opustil? Ale predstavovať si, že Ježiš netrpel neistotou pred Bohom, nemôžme. Ježiš nezomrel ako herec na javisku, ktorý zahrá svoju rolu a po spustení a opätovnom zdvihnutí opony príde sa živý pokloniť divákom.
Keď sa zahĺbime do Jánovho rozprávania, všimneme si vznešenosť, ktorú autor pripisuje Ježišovi pri jeho utrpení. Už pri zajatí v záhrade vystupuje ako autorita, rovnako pred veľkňazom a Pilátom, a napokon aj na kríži, keď sa prihovára matke a vernému učeníkovi. Jánovo evanjelium neprikrášľuje Ježišovo umučenie, ale samotné bolesti nie sú v centre jeho pozornosti. Príbeh Ježišovho umučenia je napísaný už z pozície viery v jeho vzkriesenie. Preto v každom okamihu svojho umučenia Ježiš vystupuje ako Kráľ, ktorý je z iného sveta, zo sveta pravdy, pričom nejde o pravdu, ktorá je len špekulatívna a teoretická.
Veľký piatok je v katolíckej tradícii tichý až smutný. Svoju pozornosť však nemáme venovať samotnej bolesti. Ani Ježišovej, ani našej. Pozornosť máme venovať otázke, čomu a pre čo žiť. Človeka hodné utrpenie objavujeme len v súvise s touto otázkou. Posledná veta, ktorú nájdeme v Jánovom evanjeliu tesne pred príbehom o umučení, znie: „Spravodlivý Otče, oboznámil som ich s tvojím menom a ešte ich oboznámim, aby v nich bola láska, ktorou si ma miloval, a aby som bol ja v nich! (Jn 17,26) Tu je v skratke zhrnutý Ježišov životný program i dôvod jeho umučenia. Ak o ňom v modlitbe a úcte premýšľame, tak najmä preto, aby sme ho prijali aj za svoj. V akej podobe, na čo máme reagovať v súkromí a spoločnosti – to sú otázky, na ktoré musíme nájsť odpovede vždy znova v rámci svojich podmienok a okolností.
Pred 75 rokmi, 9. apríla 1945, bol popravený evanjelický teológ Dietrich Bonhoeffer. Pochádzal z intelektuálneho prostredia, z rodiny so šľachtickými koreňmi. Už v rannej mladosti sa rozhodol študovať teológiu a zároveň ju prepájal s najpálčivejšími otázkami ľudskej existencie. Na rozdiel od mnohých nemeckých kresťanov, ktorých očaril Hitler, bolo Bonhoefferovi celkom jasné, že nasledovanie Ježiša nemožno spojiť s mlčaním voči diabolskému režimu. To ho priviedlo k spolupráci s ľuďmi, ktorí pripravovali pád nacistickej moci. Uväznili ho a pár dní pred koncom vojny ho na osobný Hitlerov príkaz popravili. „Za 50 rokov svojej praxe som nezažil, žeby niekto čelil smrti s takou odovzdanosťou do vôle Božej“, spomínal neskôr väzenský lekár, ktorý dozeral na popravu.
Nedívame sa dnes na kríž, aby sme bedákali nad utrpením. Klaňajme sa krížu, aby sme prijali za svoju tú lásku, ktorou sme Ukrižovaným milovaní.