táto pandémia je jedinečná príležitosť, aby sme sa zastavili, obrátili sa smerom dovnútra a zostali v tichosti – aby sme mlčali. Ak sme povolaní, aby sme pomáhali chorým, ekonomicky ohrozeným alebo oficiálnym predstaviteľom, ktorí musia robiť rozhodnutia, naša odpoveď sa čaká okamžite. Ale aj v tomto prípade musí vzísť z ticha. Len čo má korene v tichu, môže priniesť ovocie.
Pokladám za zarážajúce, ak vidíme tak veľa ľudí, ktorí sa cítia povolaní dávať svoje vlastné myšlienky a rady ohľadom zdravotníckych príkazov a úradných návodov na internet. Dobre myslené, ale aká škoda, že okamžite musia niečo hovoriť. Aké je to premárnenie jedinečnej príležitosti, aby sme ticho nechali na seba pôsobiť! Pokúsme sa predsa vydať sa napospas tichu – každý deň trochu dlhšie, kým nám neprenikne až pod kožu a do srdca.
Z komentárov vo verejných médiách vyplýva, že náš svet je ešte vždy rozdelený naprieč, medzi tých, ktorí dúfajú, že pokiaľ možno čím prv bude všetko tak, ako bolo, a tých, ktorí toto považujú za najhoršie z možných vyústení – neohraničený rast na jednej malej planéte. Slová, ktoré neprichádzajú z ticha, môžu nás len ešte viac rozdeliť. Potrebujeme veľa ticha, kým sa naučíme navzájom sa počúvať, a ešte viac, kým nájdeme slová, ktoré nás môžu dať dokopy.
Modlime
sa, aby sa na nás nesplnilo prorocké slovo: „V tichosti a dôvere je vaša
sila. Ale vy ste nechceli!“ (Izaiáš 30,15)
S úprimnou vďakou všetkým, ktorí v týchto ťažkých dňoch venujú iným potešujúce slová – vychádzajúce zo súcitiaceho mlčania – chcel by som posledné slovo prenechať Abba Pambovi, jednému z našich veľkých učiteľov mníšskeho mlčania: Teofilus, arcibiskup z Alexandrie, prišiel raz do Sketis. Zhromaždení bratia prosili Abba Pambu: „Povedz niečo arcibiskupovi, čo by ho mohlo nadchnúť.“ Starý muž odpovedal: „Ak mu nepomôže moje mlčanie, nedokáže to žiadne z mojich slov.“