Na 4. pôstnu nedeľu sa pri liturgii odporúča čítať text z Jánovho evanjelia o uzdravení človeka slepého od narodenia. Vo všetkých štyroch evanjeliách narazíme na viacero rozprávaní o Ježišovi, ako uzdravoval ľudí. Mohlo by sa zdať, že uzdravenia sú v evanjeliách spomínané ako dôkazy Božieho konania na Ježišovi. Nejde však o priame dôkazy, skôr znamenia, ktoré majú povzbudiť k premýšľaniu, vďačnosti, a napokon k viere. Viera v Ježišovo poslanie sa pritom rodí zväčša cez vážne konflikty, do ktorých je zatiahnutý Ježiš i ľudia, ktorí sa uzdravili.
Konfliktný je aj príbeh o uzdravení slepca v 9. kap. Jánovho evanjelia. Priebeh udalosti je opísaný jednoducho. Ježiš pred učeníkmi spomenie, že sa na tom človeku majú zjaviť Božie skutky, a potom už nič, len mu oči potrie blatom a pošle ho umyť sa. Po uzdravení však nenastane radosť, ale vznikne spor a obviňovanie. Zo súvislostí sa dozvedáme, že samotná slepota bola vnímaná ako trest za hriechy a nevzbudzovala veľa súcitu. Následne sa uzdravenie toho muža snažili vysvetliť ako podvod a klamstvo. Rodičia uzdraveného dostali strach a bývalý slepec bol opakovane vypočúvaný ako nejaký darebák. Keď bránil Ježiša, zakázali mu chodiť medzi ostatných ľudí. Na záver sa Ježiš opäť stretne s týmto človekom a akoby komentujúc udalosť povie: „Súdiť som prišiel na tento svet, aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, oslepli“ (Jn 9,39). Vtedy sa opäť do Ježiša zadrapia farizeji, či ich pokladá za slepých, a on im odpovie: Žiaľ, nie ste slepí, ale namýšľate si, že vidíte.
Navonok je rozprávanie o uzdravení slepca príbehom o Božej moci uzdravovať skrze Ježiša, ale v Jánovom evanjeliu ide o osobitejšiu otázku: Čo je to vlastne viera v Boha, čo je viera podľa židovskej tradície a ako sa táto viera prejavuje medzi ľuďmi? Jednu možnú odpoveď na otázku predstavujú farizeji so svojím presvedčením, že náboženská pravda a morálka sú tam, kde sa striktne dodržujú rituálno-morálne predpisy. Druhú odpoveď predstavuje Ježiš, keď povie: „My musíme konať skutky toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň“ (Jn 9,4). Nehovorí ja, ale my. Do toho „my“ sú zahrnutí jeho učeníci a vôbec všetci, čo si uvedomujú, že nevidia, všetci neistí, hľadajúci, pýtajúci sa. A napokon aj ten slepec, ktorý to možno už vzdal, o nič neprosil a neodmietol Ježiša, keď mu tak divne navrhol, že mu blatom potrie oči.
Áno, náboženská viera a pravda sú tam, kde sa konajú skutky toho, ktorý Ježiša a nás poslal. Otázka je, čo sa tými skutkami myslí. V časti cirkvi vládne predstava, že skutky, ktoré nás Boh poslal konať, sú slová, ktorými vyznávame svoje pevné presvedčenie o viere, morálke či „kresťanskej“ politike, a potom skutky, ktorými to presvedčenie presadzujeme. Ježiš však hovorí: Bolo by ešte odpustiteľné, ak by ste svoje slepé presvedčenie mali preto, že ste slepí. Ale, žiaľ, vy tvrdíte, že vidíte... Oproti náboženskému konaniu ako dodržiavaniu rituálov a zákonov Ježiš koná Božie skutky tým, že uzdravuje vtedy, keď je to zakázané, teda v sobotu. Vedome ide do konfliktu s presvedčenými, aby ukázal, že Boží skutok je konať dobro, uzdravovať telesne, psychicky a duchovne, a to práve v sobotu, lebo práve na sviatok má medzi nami zažiariť Božie oslobodenie.
Po tieto dni sa
cirkev v zodpovednosti za zdravie ľudí zriekla všetkých verejných aktivít.
Ako náhradu ponúkajú cirkevné médiá a niektoré farnosti prenosy
bohoslužieb. Na jednom rímskom sídlisku začali kňazi slúžiť sv. omšu na streche
kostola, skadiaľ ich je možno dobre vidieť a počuť. Kostol je tam pomerne
nový, má rovnú strechu. S pánom organistom premýšľam aj ja, nie
o slúžení omše na streche, ale využití nejakého média, skôr audio ako
video, ale nepokladám to za podstatné. Myslím na skúsenosť našej cirkvi, ktorá
sa počas komunistického prenasledovania síce stretávala v kostoloch, ale
ešte viac žila v alternatívnych formách – v podobe malých
spoločenstiev, ktoré sa spolu modlili, vzdelávali a pomáhali si. Ako sa
ukazuje, náš život neohrozujú len politickí diktátori, ale aj vážne choroby,
a pri zohľadnení dnešného evanjelia treba pripomenúť, že aj náboženskí
i politickí farizeji, ľudia slepého, totalitného presvedčenia. Riešenie
a liečenie nemôže byť v našej izolácii a v pestovaní iba
virtuálnych, nereálnych kontaktov, ale naopak v stretnutí s realitou.
Ako povedal jeden biblický exegéta: „Slepota znamená, že sme stratili kontakt s realitou, že sme zabudli, ako sme Bohom utvorení z prachu zeme. K slepote patrí, že vieme všetko. Naopak, ne-vedenie, otvorenosť, odmietanie vopred určeného a stanoveného nás činí schopnými prijať Božie pôsobenie.“ Využime tento zvláštny čas na návrat do reality a na konanie oslobodzujúcich Božích skutkov!