V ostatných dňoch sa na Slovensku roztrhlo vrece s nepríjemnými správami. Všade je plno informácií o vážnej chorobe a všetci sú plní obáv. Na 2. pôstnu nedeľu sa v našich kostoloch číta každý rok správa, ktorá je najprv príjemná, potom vzbudí strach a napokon zjaví svoj skrytý význam. Túto udalosť nazývame Premenenie Pána a vysvetľujeme ju ako osobitné Božie zjavenie Ježiša sťa milovaného Božieho Syna, ktorého máme počúvať.
Prečo sa práve táto udalosť pokladá za takú dôležitú, že o nej každý rok čítame z evanjelia? Podobné miesto má v pôstnej liturgii evanjelium o pokúšaní Ježiša, ktoré sme čítali na 1. pôstnu nedeľu. Liturgická pôstna doba, ktorá trvá niekoľko týždňov pred veľkonočnými sviatkami, pôvodne predstavovala záverečnú fázu prípravy dospelých ľudí na prijatie krstu. Preto sa počas tohto obdobia zdôrazňovali kľúčové body kresťanského posolstva. Evanjelium o pokúšaní pripomína, že sa pred nikým nemáme skloniť, iba pred Bohom. A zároveň, že Boha máme prijať za toho, v ktorom všetky naše úmysly a plány majú svoje hranice. Evanjelium o Ježišovom premenení zasa zdôrazňuje, že Ježiš je sprostredkovateľom medzi Bohom a nami. Nie je len Božím nástrojom ako proroci, je Synom, je takpovediac v rodine s Bohom. Kto jeho počúva a nasleduje, je priamo pri prameni Božej pravdy. Teologicky povieme: Podstata kresťanstva nie je učenie ani zákon. Podstata je Ježiš Kristus a jeho evanjelium.
Príbeh o premenení Pána sa podobá na príbehy, ktoré poznáme z evanjelia ako zjavenia vzkrieseného, Bohom osláveného Ježiša. Ten, ktorý zomrel na kríži, sa po svojej smrti zjavuje – najprv ako ktosi neznámy, potom spoznaný, nie však ako strašidelný duch, ale ako skutočný človek. Nie je už súčasťou bežného života, jeho život je na inej úrovni. Prví kresťania to opísali prirovnaním: „Sedí po pravici Božej.“ Na rozdiel od zjavení vzkrieseného Ježiša príbeh premenenia sa mal odohrať pred Ježišovou smrťou. Obsahom tohto zjavenia je vytrhnutie Ježiša z pozemskej reality do reality nebeskej. Ak niekedy hovorievame, že pri nebeskej bráne nás čaká sv. Peter, Židia v tejto úlohe zjavne videli Eliáša s Mojžišom. Zjavenie premeneného Ježiša je pre apoštolov najprv príjemné, potom vzbudí strach. Ten je vyvolaný tajomným hlasom z neba, že odteraz nie Mojžiš a Eliáš, nie Zákon a proroci (ako sa v skratke nazývali texty Starého zákona) sú tou poslednou autoritou, ale Ježiš, jeho život a jeho posolstvo.
O súčasnej kultúre sa hovorí, že je to kultúra vizuálna, zároveň dosť povrchná, útržkovitá či klipová – ako klipy mihajúce sa na internete. Náboženské zážitky na úrovni videoklipov môžu byť príjemné, chvíľkovo očarujúce, ale v zásade zostávajú povrchné a nedôveryhodné. Príbeh o premenení Pána vnímam ako pôvodné kresťanské svedectvo v symbolicko-reálnej skratke o Ježišovi, v ktorom sa prelína skúsenosť s historickým Ježišom a skúsenosť so zmŕtvychvstalým Kristom. Dôležitá je aj poznámka na záver príbehu. Ježiš mal učeníkom povedať: Nikomu o tomto zážitku nehovorte, až „kým Syn človeka nevstane z mŕtvych“. Teda príjemnosť ani strach, ktoré sa prežívajú pri mystických zážitkoch, nemajú samy o sebe výpovednú hodnotu, ale len udalosti, ktoré nás preveria v konkrétnej situácii.
K dnešnej
nedeli sme v súvislosti s nebezpečenstvom šíriaceho sa ochorenia
dostali od našich biskupov niekoľko usmernení. Ako vieme, ochoreniam sa celkom
vyhnúť nedá, ale urobiť treba, čo je v našich možnostiach. K súčasnej
situácii v Taliansku sa zaujímavo vyjadril profesor Andrea Riccardi,
zakladateľ komunity sv. Egídia. Toto spoločenstvo sa desaťročia venuje chudobným
a pri svojej činnosti prepája službu ľuďom s aktuálnym výkladom
evanjelia. V Taliansku sú v niektorých oblastiach zatvorené kostoly. Obchody a kaviarne však zostali
otvorené a ani verejné dopravné prostriedky sa nezastavili. Riccardi hovorí: „Zatvorenie toľkých kostolov,
odvolanie sv. omší, pohreby len v najužšom rodinnom kruhu a podobné
opatrenia zanechali vo mne istú horkosť. Nie som špecialista na epidémie, no
stojíme skutočne pred takými veľkými rizikami, aby sme sa museli zrieknuť nášho
komunitného náboženského života? Opatrnosť je užitočná, ale azda sme sa nechali
strhnúť veľkým protagonistom tejto doby – strachom“... Riccardi pripomína, ako
kresťania v minulosti počas epidémií neutekali z mesta ako pohania,
ale sa navzájom navštevovali a podporovali, spoločne sa modlili
a pochovávali mŕtvych. Z dôvodu tejto služby a sociálnej spätosti
bola miera ich prežitia vyššia ako u nepokrstených. „Kostoly nie sú len rizikové miesta
zhromažďovania, ale aj miesta Ducha“, dodáva Riccardi. „Ako zdroje poskytujúce
nádej a útechu v ťažkých časoch kostoly pripomínajú, že človek sa
nemôže zachrániť sám. Spoločná modlitba v kostole živí nádej
a solidaritu. Je to všeobecná skúsenosť, že silná spirituálna motivácia
pomáha odolávať chorobám.“
Vyznanie Andreu Riccardiho nevnímam len ako príspevok do debaty, ale ako osobné svedectvo o zjavení nášho premeneného Pána, Ježiša Krista, ktorý je s nami uprostred našich ohrození. Nech si túto vieru v Ježišovu posilňujúcu prítomnosť overíme aj my v našej situácii a potvrdíme v našej skúsenosti!