Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Čo (ne)voliť?

Autor: Karol Moravčík; Beseda TF FK, 11.2.2020.
Za ostatných 30 rokov mali sme na Slovensku viacero parlamentných volieb, ktoré sa v médiách označovali za prelomové čiže veľmi dôležité pre ďalšie hodnotové smerovanie krajiny a jej umiestnenie na mape sveta. Okrem pomerne malých skupiniek presvedčených voličov väčšina ostatných občanov často do poslednej chvíle váhala, kým sa rozhodla niekoho voliť. Politické strany a ich lídri dlhodobo žiadnu veľkú eufóriu nevzbudzujú. Ak niekto z politikov mal istý čas väčšiu popularitu, stal sa, naopak, pre inú časť verejnosti podozrivým alebo bol priamo obvinený prinajmenej z populizmu. Dôvera, že politici môžu byť schopnými lídrami a zároveň dôveryhodnými osobnosťami, temer nejestvuje. Ak sa vyskytuje, tak je obmedzená na pomerne úzky okruh ľudí spomedzi najväčších prívržencov toho-ktorého politika. Stav, ktorý popisujem, nie je prechodný, ale trvalý. Niet divu, že 2-3 týždne pred tohoročnými parlamentnými voľbami stretávame medzi svojimi známymi čoraz viac ľudí, ktorí sa nám priznávajú, že nevedia si vybrať, nevedia koho voliť.

Našu besedu sme nenaplánovali preto, aby sme dali jednoznačnú odpoveď na túto otázku. Aj preto sme posunuli dôraz z otázky koho na otázku čo. Aj pri najlepšej vôli ani my v našom malom spoločenstve – a to sme si v mnohom blízki! – pri konkrétnej odpovedi na otázku koho voliť nie sme jednotní a pre svoje rôzne preferencie môžeme mať každý svoje dobré dôvody. Predsa, za dôležitejšie ako správny výber pri voľbách pokladám poznanie toho čo voliť alebo nevoliť.

Nachádzame sa uprostred pohybov a vývojových zmien, ktoré majú rozličné korene a dôvody. Niektoré z tých koreňov a dôvodov môžu byť staré a tradičné, ktoré by sme mali nanovo objaviť v novom kontexte, iné môžu byť nové výzvy, s ktorými sme ešte nedávno nepočítali. K tým starým koreňom spoločnosti patrí napríklad úloha náboženstva, ktorá však zjavne musí byť iná, ako bola v európskom stredoveku. K novým výzvam patrí napríklad „zelená“ problematika, ale aj téma žien, rodín i rodov. Ani v cirkvi sa o rodine ešte v polovici minulého storočia temer nehovorilo, ženy ešte nedávno aj v niektorých krajinách, ktoré pokladáme za vysoko vyspelé, nemali volebné právo, a s rodmi sme sa možno trápili len na neobľúbenej gramatike. Čo uprostred všetkých týchto výziev a pohybov pokladať za pozitívne a čo za negatívne – nábožensky povedané: čo je z dobrého a čo zo zlého ducha, a čomu dať prioritu?

Pri pohľade na spoločenskú scénu rozdrobenú do rôznych strán som si istý, že našou prvoradou povinnosťou nemôže byť vhodenie lístka za jednu zo strán, ale tvorba spoločenského podhubia, verejnej mienky a najmä siete spojenectiev, v ktorých budeme objavovať skutočné autority (osobnostné i ideové), v ktorých si budeme utvárať svoje názory, v ktorých sa navzájom podržíme voči politickým a ekonomickým predátorom a v ktorých budeme aj konať natoľko mocne, aby sme tým predátorom našu spoločnosť (polis, communio, res publica) neponechali napospas.

Problémy, ktoré dnes vypuklo vnímame, nie sú nové, neobjavili sa z ničoho nič. Časť filozofov a teológov vo svete ich reflektovala už pred desaťročiami. V rámci TF sme sa týmito otázkami zaoberali už pred 25 rokmi. Z tohto dôvodu sme čítali Metza, tiež Tischnera, ich ideových učiteľov a predchodcov a tiež teológov oslobodenia. Odrazom našich úvah sú niektoré publikácie, napr. Ročenka TF z roku 2004, vydanie Metzovho diela Viera v dejinách a spoločnosti či brožúra Johann Baptist Metz a my zo sympózia o J. B. Metzovi z roku 1997.

Na Slovensku sa po roku 1989 mohlo niekomu zdať, že problémy až krízové javy, na ktoré sme u nás narážali, sú dôsledkom nezrelosti slovenskej spoločnosti. Nedávno sme sa venovali pamiatke a odkazu Johanna B. Metza. Jeho otázky nevznikli z krízového stavu demokracie na Slovensku, ale z katastrofy európskej kultúry, ktorá sa prejavila v oboch veľkých vojnách, v oboch totalitách a v následných javoch, z ktorých najstrašnejšie dostali meno Osvienčim a Gulag. Vojnám a totalitám predchádzal rozklad spoločnosti – nielen tej reštauratívnej, snívajúcej o návrate pred osvietenstvo a Francúzsku revolúciu, ale aj tej meštiackej či občianskej porevolučnej spoločnosti, ktorá si namýšľala, že dospela na vrchol dejín.

Na záver svojej prednášky na sympóziu o Metzovi v roku 1997 som okrem iného povedal:

„V politickej oblasti nám môže Metzova teológia otvárať oči pre hranice občianskej politiky a celkom konkrétne odpovedať na otázku, prečo demokratická alternatíva pre Slovensko zdá sa byť dlhodobo problematická. Rešpekt pred cudzím utrpením je podmienka všetkej politickej kultúry.“

A položil som otázky: „Nepochádza ,bezmocnosťnenábožensky orientovaných „slušných“ občanov voči násilným držiteľom moci aj z toho, že sa pohybujú na tenkom ľade ústavnej či diskurzívnej demokracie, ktorá je bezradná pred politikmi pohŕdajúcimi diskurzom? Nepochádza ,bezmocnosť nábožensky orientovaných „slušných“ občanov voči násilným aktérom moci aj z toho, že svoje náboženské presvedčenie ponechávajú mimo diskurzu a ich angažovanosť nenesie dostatočne jasné znaky vnímania cudzieho utrpenia? Nie je úplne zákonité, že spoločnosť nereaguje na hlbokomyseľné analýzy intelektuálov a morálne výzvy bývalých katolíckych disidentov? Je na tom niečo divné, že sa nevie pohybovať v rámci komunikatívneho rozumu a diskurzívnej etiky (s ich inštanciami parlamentarizmu, ústavného súdu a pod.)? Spoločnosť vždy reaguje na mesiáša, keď ho potrebuje. Potrebuje ho, keď trpí. Nie je to len jej chyba, keď prijme toho, ktorý jej utrpenie zneužije.“

Celkom na záver som povedal: „Oslobodzujúce a nebezpečné kresťanstvo inšpirované Metzom môže byť prekážkou ideologizujúcim kresťanom, korektívom moralizujúcich a prekonaním romantizujúcich.“