Už vtedy som poniektorým z nich úprimne hovoril, že raz budú mať so svojim „šampiónom“ problémy. Oveľa väčšie než s premýšľajúcimi kňazmi, ktorých ale oni považujú stále za nebezpečných. Úplne zbytočne. Pretože s premýšľajúcim človekom, ktorý má iný názor, sa dohodnete. S náboženským extrémistom a fanatikom to ide ťažšie.
Dnes už farár Kuffa nielen verejne moralizuje, otvorene chváli SMER, Naše Slovensko, SNS, Vlasť a stranu Borisa Kollára Sme rodina, ale dokonca ako samozvaný „vox populi“ radí prezidentke „odmietnuť Istanbulský dohovor alebo odstúpiť“. Tu treba spozornieť. Politické kázne Mariána Kuffu sú hanebné. Politika nepatrí do kostolov. Nie sme v 90. rokoch, aby Cirkev komukoľvek vyhrávala voľby. Skôr naopak. Prehráva ich. Ľudia ako Kuffa z dlhodobého hľadiska neprinášajú, ale berú body. Nielen politikom. Ale i samotnej Cirkvi. Kuffa je jej insitným chodníkom k čoraz väčšej okrajovosti a nepotrebnosti.
V roku 2015, pri referende za rodinu, som k tomu na tomto mieste napísal:
„Pokiaľ nechajú biskupi hovoriť v katedrálach kňazov, za slovník ktorých by sa nemusel hanbiť posledný opilec, ktorí budú z kazateľnice vykrikovať ,o samiciach, chlievoch a prasniciach‘, pokiaľ budú katolícki kňazi na sociálnej sieti zabávať veriacich aj takýmito vtipmi: Otec sa kúpe so synom, a syn hovorí: Tata, ty ho máš ale veľký! Otec na to: To si ešte nevidel mamin.., budú stáť na čele síce hlučnej, ale počtom čoraz menšej ,lúzy‘. Pretože každý slušný kresťan odmietne takýto druh vedenia a pastorácie. V sobotu mu dal varovnú žltú kartu. Mali by sme si zvyknúť, že ako kresťania nemáme právo hovoriť druhým (neveriacim) do života. Môžeme a máme právo a povinnosť inšpirovať. Katolícka morálka platí pre nás, neplatí pre nekatolíkov. Sloboda zhrešiť je základnou slobodou človeka, ktorá sa s ním tiahne od čias raja. Je to sloboda, ktorú rešpektuje Boh. On nám ju dal. Od stvorenia sveta inšpiruje ľudí, aby nemuseli hrešiť. Inšpiruje. Slobodné rozhodnutie necháva na nás.“
Marián Kuffa uveril, že je povolaným spasiteľom národa. Miestnym bohom. Dovolili mu to tí, ktorí v neho uverili. Nielen veriaci, ale i samotní biskupi! Zostávam pokojný. Svet i Cirkev si s podobnými úkazmi nakoniec vždy poradili. Myslel som si však, že v 21. stor., v reáliách Slovenskej republiky, ktorá má tragické skúsenosti s jedným farárom – politikom, sme si túto nedôstojnú „one man show“ druhého kňaza, mohli odpustiť. My všetci.
Bez nášho „prvotného nadšenia“ mohol zostať Marián Kuffa aj naďalej dôveryhodnou autoritou v oblasti charitatívneho diela Cirkvi. Bez nutnosti riešiť jeho čoraz hlučnejšie politikárčenie, extrémizmus a vulgárny fanatizmus opierajúci sa o tie najspodnejšie pudy v človeku a práve preto neakceptovateľný. A nebezpečný.
Povolanie Kuffu už dávno nie je
cesta. Dokonca ani slepá ulička. Je to už iba kumulovaná trápnosť, za ktorú
Cirkev nemôže obviňovať nikoho. Len svoju slabosť, nemohúcnosť, strach,
neustále hľadanie vnútorného a vonkajšieho nepriateľa, čoho sa on chopil s
vervou im vlastnou. A stal sa hlasom znejúcim z katedrál, v tieni ktorých
pozorujú biskupi vlastné odchádzanie. Odnikiaľ nikam. Zbytočne nahlas.
Obávam sa však inej veci. Že keď sa bude musieť Marián Kuffa skôr alebo neskôr (včera bolo neskoro) stiahnuť z politického života, jeho manévrovacím priestorom pre ďalšiu radikalizáciu sa stane práve Cirkev. Už dnes má v nej dostatočný počet slepých obdivovateľov a fanatických podporovateľov, než aby to nevzbudzovalo vážne obavy o jej budúce smerovanie a charakter.