Občas sa ma ľudia pýtajú, ako sa to stalo, že som sa stal kňazom. Kňazské povolanie sa javí zvláštne, neobvyklé. Nie je také časté ako byť vodičom, inžinierom či it-ečkárom, a hoci aj povolanie lekára či učiteľa je dnes zvláštne, kňazské povolanie sa zdá ešte zvláštnejšie. Nábožne povieme, že za kňaza povoláva Boh sám.
Na záver vianočného obdobia slávime sviatok Ježišovho krstu. Pri jeho krste sa spomína zvláštne Božie povolanie. Ježiš mal vidieť otvorené nebo a počuť hlas, ktorý ho oslovil ako milovaného Syna. V Matúšovom evanjeliu čítame, že po krste odišiel Ježiš na 40 dní do púšte, kde si v samote vyjasnil svoje povolanie. Po návrate začal pôsobiť ako potulný kazateľ. Z Ježišovho života nepoznáme žiadnu udalosť, ktorá by sa spájala s jeho povolaním za kňaza. Takou udalosťou je vlastne len udalosť jeho krstu. Akonáhle bol pokrstený, stal sa aj tým, čo nazývame kňazom.
Čo z toho vyplýva pre nás? Nie je zvláštne kňazské povolanie, zvláštne je naše kresťanské povolanie. A ešte niečo – zvláštne je už slovo povolanie. Často ním označujeme našu prácu, zamestnanie (či sa nám tá práca páči alebo nie). Slovo povolanie pritom naznačuje, že sme si svoju prácu možno vybrali, lebo nás to akosi volalo, lákalo. Šťastný človek, ktorý svoju prácu môže prežívať ako svoje povolanie! Povoláva nás však do nejakej práce sám Boh? S konkrétnym zamestnaním to priamo nemôžeme spojiť. Ťažko sa dá tvrdiť, že ak je niekto robotník alebo lekár, tak preto, že ho do toho povolal Boh. Niečo iné však je, ak pochopíme, že aj ako robotník alebo lekár som povolaný žiť tak, aby som si prostredníctvom svojej práce nielen zarábal na živobytie, ale čosi krásne a dobré vnášal aj do svojho života a života ďalších ľudí. Ak toto krásne a dobré prežívame vo svojej práci, ide o hlbšiu motiváciu, ktorá našu prácu premieňa na povolanie.
Ak chceme porozumieť svojmu životu ako povolaniu od Boha, všimnime si, ako svoje povolanie žil Ježiš. On nevyštudoval niekde za kňaza ani za učiteľa ani za lekára. Pritom sa dá povedať, že bol kňazom, učiteľom i lekárom. Bol aj prorokom a priateľom i bojovníkom za spravodlivosť. Na začiatku sa pridal k obnovnému hnutiu Jána Krstiteľa. Vonkajším znakom príslušnosti k tomuto hnutiu bolo obmytie vo vode rieky Jordán. Voda po krátkom čase nezanechala žiadnu viditeľnú stopu, zmenu bolo možné navonok poznať len podľa zapojenia sa ľudí do Jánovho obnovného hnutia. Ježiš a jeho priatelia pôsobili spočiatku veľmi podobne ako ľudia okolo Jána Krstiteľa. Po istom čase bolo vidieť rozdiely. Ježiš menej kritizoval, menej karhal a napomínal, a viac duchovne i telesne uzdravoval.
Povolanie Jána Krstiteľa by som dnešným slovníkom označil ako Boží revolucionár, Ježišovo povolanie však bolo byť Boží Synom, služobníkom a priateľom. Na Ježiša dokonale platia slová proroka Izaiáša: Nerobí krik ani hurhaj, správa sa chápavo a milosrdne, nalomeným dáva novú šancu, vystupuje za spravodlivosť a právo (Iz 42,2-4). Takáto činnosť sa nedá nazvať zamestnaním či prácou, je to spolužitie s ľuďmi, nesené a určované motiváciou odovzdať ľuďom to, čo ako dobré a krásne Ježiš sám prijal od Boha. Ježiš nekoná zo záľuby, nedajbože z túžby ukázať sa, ale koná z počúvania Boha, žije svoj život ako odpoveď Bohu na jeho oslovenie: Ty si môj milovaný syn. Ak sme kresťanmi, hlásime sa k podobnému konaniu, nevyberáme si v prvom rade nejaké viditeľné povolanie (ani to kňazské), vyberáme si Ježišovu motiváciu, z ktorej žil a konal, vznešene povedané: zasväcujeme sa mu. Teda prijímame Ježišovu motiváciu byť ako on Kristom – po slovensky kresťanom.
Byť kresťanom nie
je zamestnanie, ale určite je to povolanie. Kňazské povolanie v našej
cirkvi je súčasťou povolania byť kresťanom. Kňazské povolanie nie je
v prvom rade práca, ani štýl života, ale služba ostatným kresťanom, aby
sme spolu žili Ježišovu motiváciu, jeho povolanie. Keď som bol vysvätený za
kňaza, vedel som, čo všetko asi budem robiť, ale nešlo mi v prvom rade o nejakú
činnosť. Pamätám si, že som kňazstvo prežíval ako veľké dobrodružstvo, veľkú
slobodu a veľké priateľstvo. Na prvej slávnostnej omši som vnímal ako
nepríjemné, že sa ľudia na mňa dívajú ako na niekoho zvláštneho. Na konci tej
sv. omše som preto pripomenul slová sv. Augustína, veľkého svätca staroveku,
filozofa, teológa a biskupa: Pre vás som kňaz, ale s vami som kresťan.
A to je dôležitejšie.
Sme jeden pre druhého všeličím; máme rôzne povolania a zamestnania. Za tým všetkým nech je pre nás a v nás na prvom mieste kresťanské povolanie. Také, ktoré ľudia cez nás skúsia celkom konkrétne a naživo podľa ducha slobody, radosti a pochopenia!