V našich kostoloch začína advent a nový cirkevný rok čítaním z knihy proroka Izaiáša. Myšlienka o zmene mečov na pluhy je súčasťou prorockej vízie, že sa raz objaví spoločenstvo ľudí, ktoré ostatným národom zjaví Boha, a neveriaci a hriešni ľudia budú priťahovaní týmto zjavením a zmenia svoje správanie. Prorok doslova napísal: Zo svojich mečov si ukujú radlice a zo svojich kopijí kosáky (Iz 2,4). K tejto zmene nepríde na základe múdrosti politikov, ale zo skúsenosti s Bohom. Tú predstavuje vrch s Pánovým domom, pričom mal prorok na mysli spoločenstvo ľudí, ktorí našli svoju motiváciu a orientáciu u Boha.
Ak sovietsku vládu k inštalácii pamätníka mieru viedla (aj) snaha o politickú propagandu, proroka by sme nemali podozrievať z náboženského romantizmu. Izaiáš začal svoje poslanie okolo r. 740 pred Kr. v Jeruzaleme a patrí k najznámejším osobnostiam Starého zákona. Jeho kniha má 66 kapitol, od proroka samotného však pochádza len tretina až polovica knihy. Slová z dnešného úryvku v 2. kap. znejú optimisticky, ale Izaiášovo proroctvo začína veľmi kriticky. Vôl si pozná gazdu, osol jasle svojho pána, ale Izrael nepozná (Iz 1,3), píše prorok. Ľudí v Izraeli nazýva plemenom zločincov, na krajine nevidí nič zdravé, všade len samá choroba a rana. Boh podľa proroka priam nenávidí ich náboženské prejavy a sviatky a vyzýva na pokánie, ktoré sa prejaví v konaní spravodlivosti a pomoci utláčaným a chudobným.
Pri čítaní proroka Izaiáša nás môže prekvapiť, ako sa vyjadruje ku stavu krajiny a ľudí, najmä tzv. politických elít. Otázka podľa Sv. písma nestojí tak, či sa majú cirkev, náboženstvo, veriaci ľudia pliesť do politiky, ale ako. Vyjadrovať sa k pomerom, stavu krajiny a spoločnosti je naša povinnosť. Hádať sa o ideológie je však hriech a spájať sa s mocnými je priam zločin. V prvej časti knihy prorok hovorí proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ubližovaniu chudobným, proti náboženským prejavom, ktoré to ubližovanie zakrývajú, a proti každej náboženskej formálnosti. Vyzýva ku dôvere v Boha, k spoznávaniu jeho vôle v náboženskom, sociálnom a politickom živote. Oproti skazenému Izraelu maľuje prorok víziu nového Božieho ľudu, ktorý znázorňuje vrchom a Pánovým domom. Vrch a chrám sú obrazom spoločenstva ľudí, ktorí zjavujú Boha takým príťažlivým spôsobom, že sa k nim hrnú ostatní ľudia. Nie kvôli výhodám, ale aby spoznali Božie cesty a kráčali po nich, aby prekuli nástroje ničenia na nástroje užitočnej práce, aby sa neučili boju, ale spolupráci.
Kniha proroka Izaiáša patrí v advente k textom, ktoré sa najčastejšie čítajú pri bohoslužbách. Keď však slová, ktoré počúvame a ktoré pokladáme za slovo Božie, nechápeme, a preto ani neprijímame, zostane nám z adventu len súkromné hľadanie malých radostí (aj to asi len pre deti), sladké reči o Ježiškovi, atmosféra tzv. vianočných trhov, a v spoločnosti nič. A keď, tak presný opak toho, o čom hovoril prorok. Nie prekutie mečov na pluhy – čo by dnes mohlo znamenať premenu finančných, ideologických a mediálnych zbraní na nástroje poctivého hľadania a východiská pre spoločnosť a krajinu –, ale ďalšie hľadanie nepriateľa. Kde sú spoločenstvá kresťanov, ktoré nezostávajú vo svojich súkromných záujmoch a potešeniach, kde sú medzi nami ľudia, ktorí žiaria takým spôsobom, že priťahujú ostatných a vzbudzujú v nich nádej na spravodlivú a solidárnu spoločnosť?
Pred pár dňami
podnikol pápež František cestu do Thajska a Japonska (19.-26.11.2019). Pri
pamätníku zhodenia atómovej bomby v Hirošime zdôraznil, že použitie
jadrovej energie vo vojne je nemorálne a nemorálne je aj samo držanie
takých zbraní: Prajem si byť hlasom tých, ktorých hlas nie je vypočutý
a ktorí s úzkosťou a znepokojením hľadia na rastúce napätie, na
neprijateľné nerovnosti a nespravodlivosti, na neschopnosť starať sa
o náš spoločný dom, na neustále a kŕčovité zbrojenie... Vedľa
pápeža bola fotografia malého japonského chlapca, na ktorej chlapec nesie
svojho mŕtveho bračeka, aby ho dal spáliť. Snímku urobil v auguste r. 1945
jeden americký vojak po výbuchu atómovej bomby.
Na začiatok adventu by sme azda čakali niečo ľahšie, romantické a oddychové. Advent však naozaj nie je o vôni dobrého jedla a zvukoch náladovej hudby. Izaiáš nebol romantický, keď básnil o premene zbraní na pracovné nástroje. Evanjelium nie je romantické, keď nás varuje pred nešťastím, ktoré zmetie všetkých. Advent je výzva k prebudeniu, ba ku vzbure a odporu voči všetkému, čo je zlé, nespravodlivé a hlúpe. Pre toto mám rád advent. Povzbudzuje ma dôverovať Bohu, ktorý je na strane prebudených, zlu odporujúcich, radosť pripravujúcich.