Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 26.5.2019

6. veľkonočná nedeľa (C)
Sk 15,1-2.22-29; Jn 14,23-29
Autor: KM
Naposledy som na kázni citoval pápeža Františka, ktorý nedávno pri otvorení synody svojej diecézy v Ríme povedal: Potrebujeme Ducha Svätého, ktorý kopne do stola, prevráti ho a všetko začne znova od začiatku. V kostole, kde som bol minulú nedeľu, si premietajú niektoré texty piesní a premietali aj túto Františkovu myšlienku. Veľmi sa im páčila. Ako však tomu rozumieť? A čo si predstaviť pod Duchom Svätým a novým začiatkom?

V 14. kapitole Jánovho evanjelia Ježiš spomína Ducha Svätého ako Tešiteľa (v inom preklade: Spomocníka), ktorého pošle Boh Otec v Ježišovom mene. Jeho príchod súvisí s láskou k Ježišovi. Kto má túto lásku, túži myslieť a konať ako on, zachová Ježišovo slovo, a vďaka tomu Boh a Ježiš začnú prebývať v jeho živote. Duch Svätý je potom toto prebývanie alebo ešte lepšie – aktualizované pôsobenie Boha cez Ježiša v nás.

Znie to azda príliš vznešene. Ale položme si otázky: Čoho sme plní alebo čím sme hýbaní v našom živote? Len svojimi starosťami, povinnosťami a občas radosťami? Alebo najmä inými ľuďmi, či už sú dobrí alebo zlí? Alebo svojimi psychickými danosťami, svojou povahou? Môžeme byť hýbaní, motivovaní aj svojou láskou. Kto má šťastie, vie, že je milovaný a snaží sa tú lásku aj opätovať. Či už tak alebo onak ale nežijeme, nemôžeme žiť, len v závislosti od lásky iných ľudí. To, čo nazývame životný optimizmus, chuť do života, vďačnosť, dôvera, čestnosť a podobne nemôžu byť závislé len od toho, či nás má niekto rád alebo nie, alebo či ten, kto nás miluje, je stále s nami. Pre každého platí tá istá otázka: Čoho som plný, čím som hýbaný, motivovaný?

V kresťanskej viere vyznávame, že sme oslovovaní aj Bohom. Tých spôsobov oslovenia je viac. V biblických žalmoch nájdeme vyspievanú radosť z toho, ako nás Boh oslovuje cez slnko, hviezdy, zvieratká a vtákov. Nájdeme tiež žalmy, kde je vyslovená skúsenosť, že Boh nás oslovuje cez politické udalosti (napr. vyslobodenie z Egypta, návrat z babylonského zajatia); podobne cez skúsenosť s inými ľuďmi, dobrými i zlými, cez radosť i utrpenie. Kresťan verí, že ponad toto všetko nás Boh oslovuje predovšetkým cez Ježiša. Oslovuje nás, teda nejde len o pocit, ide o zrozumiteľné slovo. Nie o hocijaké slovo, ale slovo, cez ktoré sa vnímame ako milovaní, a zároveň slovo, ktoré v nás zažína lásku k Ježišovi. Je to vôbec možné, nie je to príliš duchovné? Nezabudnime na tú otázku: Čoho som plný, čím som hýbaný, motivovaný? To je otázka pre každého, nielen pre veriacich.

Tieto skúsenosti sa najlepšie overia v tzv. hraničných situáciách. Pre apoštolov, pre prvú generáciu kresťanov, bola takou hraničnou situáciou dvojaká konfrontácia. Jednak so Židmi, ktorí ich boli ochotní aj zabiť pre ich prihlásenie sa k Ježišovi, a potom s pohanmi. Od Židov čakali priveľa, od pohanov temer nič. S rozčarovaním, smútkom i hnevom zisťovali, že mnohí, čo veria v Boha Abrahámovho, nie sú plní Božieho slova, ale vlastných predsudkov, pýchy, moci a zákonníctva. A naopak s úžasom sledovali, že časť pohanov hlási sa k viere Abraháma, Mojžiša a prorokov, ale nie v tom tradičnom židovskom balení, ale v novej podobe Ježišovho slova a tváre. Vďaka týmto skúsenostiam si uvedomili, že Boh naozaj koná tak, ako Ježiš prisľúbil: Cez Ducha Svätého, ktorý naučí a pripomenie všetko, čo Ježiš povedal. Duch Svätý ako aktualizovaná skúsenosť s Ježišom!

Ako dosvedčujú Skutky apoštolov, z ktorých čítame vo veľkonočnom období pri bohoslužbách, táto skúsenosť sa nepresadila celkom ľahko. Boli také kresťanské spoločenstvá, o ktorých sa dalo povedať: Sú jedno srdce a jedna duša (Sk 4,32), a boli aj také, kde boli spory a veľké hádky (Sk 15,2). Spory sa týkali najmä podmienok, za ktorých možno niekoho pokrstiť. Ako sme o tom čítali aj dnes, ten spor sa nevyriešil autoritatívnym výrokom jedného predstaviteľa cirkvi ani poukázaním na nejaký predpis, ale z Ducha Svätého. V čom sa ukázalo jeho pôsobenie? Prejavilo sa v obrátení pohanov k viere, na zmene ich života, v radosti z viery, uzdraveniach, priateľstve a spolupráci kedysi cudzích ľudí.

Podobne máme riešiť dnešné problémy. Nie rozhodnutím nejakého mocného politika alebo v cirkvi biskupa či samotného pápeža. Preto pápež František nepovie: Ja to vyriešim, ale povie: Duch Svätý prevráti stôl, za ktorým sedíme, na ktorom máme svoje dokumenty a zákony, na ktorom si píšeme svoje knihy a poučky... Čo by sa stalo, keby sa všetky tie dokumenty, zákony a knihy odrazu stratili? Prestali by jestvovať viera, evanjelium a cirkev? Ani náhodou.

V čase môjho narodenia komunisti zobrali cirkvi temer všetko: Zavreli kláštory, ich členov a členky odvliekli do väzenia a na nútené práce, zakázali vydávanie teologických a duchovných kníh a časopisov, v mestách sa postupne prestalo učiť náboženstvo, nedovolili študovať za kňazov, cirkvi vzali všetok majetok (okrem kostolov)... Po istom čase tieto pomery zhodnotil páter Ján Srna, provinciál jezuitov, veľmi podobne, ako dnes hovorí František: To neboli v prvom rade komunisti, ale bol to Duch Svätý, ktorý nás vyhnal z našich kláštorov, úradov a inštitúcií a poslal nás medzi ľudí. On nám ukázal, aby sme začali nanovo.

Duch Svätý čiže aktualizácia Ježiša nám toto ponúka a robí stále. Je na nás, či ho chceme vidieť a počuť, aby sme sa potom mohli tešiť a ďakovať.