Z knihy Skutkov apoštolov dnes čítame, ako Pavol a Barnabáš hlásali evanjelium v Antiochii v Pizídii (dnešné stredné Turecko). Na prekvapenie mali taký úspech, že skoro celé mesto ich chcelo počúvať. Prišli aj pohania a veľmi sa radovali. Ako čítame, tvrdé jadro veriacich Židov sa nepridalo k tejto radosti a odmietlo apoštolov aj pohanov, ktorí uverili. Ako sa to dá pochopiť? No, nedá sa to pochopiť práve tak, ako sa nedá pochopiť ani postoj ľudí dnešnej cirkvi, čo hovoria: Všetko musí zostať po starom a komu sa to nepáči, nech ide preč!
Predstavme si situáciu prvých hlásateľov kresťanskej viery. Neboli to profesionálni rečníci, ani kňazi v dnešnom chápaní a už vôbec nie nejakí propagátori či reklamní stratégovia. O Pavlovi a jeho spoločníkoch čítame, že sa v sobotu posadili v synagóge. Na bohoslužbe si ich všimol niekto z vedenia synagógy a odkázal im: Ak máte niečo na povzbudenie, príďte nám to povedať (Sk 13,15). Pavol sa nenechal prehovárať, a keďže bol medzi svojimi, pripomenul dejiny náboženskej viery v Izraeli a dostal sa až k Ježišovi, ktorého predstavil ako nositeľa Božích prisľúbení. Pri odchode zo synagógy mnohí Židia a prozelyti (ľudia, ktorí prijali vieru a zvyky Židov) sa k Pavlovi pridali. O týždeň prišlo počúvať Pavla už temer celé mesto. Čo sa za ten týždeň stalo, čo si ľudia medzi sebou hovorili, že ich to tak povzbudilo? Čakali by sme, že takéto otázky si budú klásť veriaci Židia a že sa potešia príchodu nových ľudí do ich synagógy. Situácia sa však otočila, časť Židov označila Pavla a jeho spoločníkov za rušiteľov poriadku a vyhnala ich z mesta. Pavol a Barnabáš sa vtedy rozišli s tzv. pravoverným jadrom a obrátili sa k pohanom. Radšej opustili ľudí prísnych vo viere, akoby zradili tých, ktorí objavili radosť z viery.
Keď sa vrátime do dneška a budeme sa pýtať, prečo v kedysi kresťanskej Európe a na kedysi kresťanskom Slovensku len menšina ľudí sa hlási k viere a aktívnemu životu v cirkvi, môžeme si dať viacero odpovedí. Môžeme sa pridať k vyznávačom tzv. tvrdého jadra a označiť tých, čo medzi nás nechodia, za povrchných ľudí a zvoliť si predstavu cirkvi, ktorá bude malá, ale vraj verná a pravá. Iná možnosť je, že vezmeme vážne skúsenosť apoštolov, ktorí dokázali ľudí naplniť radosťou a Duchom Svätým, a pýtať sa, či to dokážeme aj my. Problém je, že časť tzv. ortodoxných veriacich každú radosť v cirkvi podozrieva z ľahkomyseľnosti a povrchnosti. S takými ľuďmi sa ťažko dohodneme. Tu predsa nejde o zábavu, ale o princíp dobrého pastiera, ktorý nepokladá za dôležité strážiť tých, čo sú doma, ale ísť za tými, ktorí sa stratili. A ísť za nimi tak, ako povedal Ježiš: Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou (Jn 10,27). V takom prístupe nie je na prvom mieste disciplína a poriadok, ale nežnosť, pochopenie a láskavosť.
Pápež František rád používa obraz Ježiša, ktorý neklope na dvere zvonka, ale zvnútra, lebo sme ho zamkli vo svojej cirkvi. Klope, lebo zo zatvorenej cirkvi chce ísť von, medzi ľudí. Pred pár dňami, 9. 5. 2019, František otvoril snem rímskej diecézy. Na začiatku jeden rímsky farár hovoril o tom, ako v Ríme ubúda počet krstov, ako deti, čo boli na sv. prijímaní, nepokračujú v živote viery, ako sa mladí nesobášia, ako sa málokto hlási na štúdium za kňazov, ako málo ľudí navštevuje bohoslužby... Pápež si to vypočul, a potom šokoval, keď varoval pred tým, aby sme chceli dávať všetko len do poriadku. Nepotrebujeme prefabrikované riešenia, ale počúvať volanie dnešných ľudí a pochopiť, čo žiadajú. Potrebujeme Ducha Svätého, ktorý kopne do stola, prevráti ho a všetko začne znova od začiatku, povedal pápež doslova.
Aké riešenie vidíme my pre svoju rodinu, svoju farnosť, pre našu spoločnosť a cirkev? Zaujímame sa len o seba, svoju rodinu a priateľov, ktorí sú rovnakí ako my, alebo sa odvážime vykročiť aj na nové chodníčky a overiť si, kedy nás a ľudí okolo nás naplní slovo a konanie v mene Ježiša radosťou a Duchom Svätým? Ak sa odvážime, aj spoznáme. Pravá radosť z Božieho Ducha sa napokon nedá hrať ani oklamať.