Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 13. 3. 2004

5. pôstna nedeľa
Jn 11, 1 – 45
Autor: Viliam Arbet

Milí priatelia

Stará múdrosť, ktorú pripomína aj pieseň z JKS hovorí, že každý človek zomrieť musí. No prv než zomrieme, stretáme smrť v mnohých podobách pri zomieraní blízkych ľudí. Bolesť zo smrti, najmä keď sa jedná o blízkych nás často ochromí aj na dlhé mesiace. Až po určitom vyrovnaní sa so smrťou pochopíme niečo z večnosti, niečo z toho, čo cirkev nazýva oslávenie.

Dnešné evanjelium na nás pôsobilo trochu zvláštne. Predstava, že Ježiš vzkriesil človeka, ktorého telo v horúčave južného podnebia už podliehalo rozkladu v nás vyvoláva určité pochybnosti. Na jednej strane vyznávame, že Boh je základom všetkého života, že On mohol stvoriť dokonca svet z ničoho, že on teda mohol vzkriesiť i Ježiša a cez Ježiša i Lazára. Na druhej strane aj duch a duša človeka určitým spôsobom súvisia s telom človeka, telo a dušu nechápeme úplne oddelene. Aj keď v dejinách kresťanstva sa dlhé obdobia prejavoval vplyv dualistickej filozofie, ktorá úplne oddeľovala dušu od tela, kresťanstvo hlása jednotu duše a tela a pri vzkriesení mŕtvych skôr hovorí o oslávených telách.

Rozprávanie z dnešného evanjelia sa však pozerá na vec z inej perspektívy – je to príbeh, ktorý je rozprávaný z poveľkonočného pohľadu Ježišovho vzkriesenia. Ide v ňom o Ježišovu moc pozývať k žitiu mŕtvych ľudí. Boh, ktorý je základom všetkého života, môže ľudí pozývať k novému, už oslávenému, premenenému životu. Nie k životu duše bez tela, ale k životu premenenému.

A  evanjelista tiež naznačuje, že Boh je Bohom nielen živých, ale aj mŕtvych. Nech už by sme sa pozerali na kresťanstvo akokoľvek kriticky, asi nenájdeme v dnešnom svete organizáciu či spoločenstvo ľudí, ktorí by pripomínali zosnulých rovnako intenzívne ako kresťania, ako cirkev. Nejde len o sviatok Dušičiek, o pohreby, o spomínanie na zosnulých pri liturgii, o úsilie, aby naši zosnulí našli pokoj, zmierenie. To všetko by možno už stačilo, no cirkev, kresťanstvo sa snaží aj o nádej pre zosnulých. Snažíme sa spomínať na tých, ktorí už svoj zápas o život prehrali, snažíme sa aspoň dodatočne dať ich snaženiu, ich trápeniu zmysel, význam. Toto pripomíname vo svete, ktorý často myslí len na svoje vlastné pohodlie, a egoisticky hľadí len dopredu. Teológovia dnes ohľadne slobody človeka vážne kladú otázku, či príroda, matéria, alebo pokrok nie sú slabším garantom skutočnej slobody, ako náboženstvo.

Milí priatelia možno si kladiete otázku, ako to pomáha nášmu životu, čo z toho máme my? Myslím si, že akonáhle pripúšťame stvorenie a oslávenie života, teda začiatok a koniec, náš život dostáva napätie zodpovednosti, ktorú v živote nesieme. Svet sa totiž vyvíja nielen sám od seba, nie je produktom nejakého slepého vývoja, ale máme zaň svoju zodpovednosť, každý jeden z nás. Táto zodpovednosť ide aj poza hranicu našej smrti. Aj vtedy trvajú následky našich činov.

Pred časom som absolvoval jeden intenzívny kurz. Jeden z motívov, s ktorým sme pracovali bol trochu zvláštny – bizarný. Bola to predstava našej vlastnej smrti, vlastného pohrebu. Bola to trochu zvláštna predstava, mali sme si predstaviť, ako ležíme na dne hrobu a hore nad hrobom sa s nami lúčia naši blízki. Čo nám hovoria na rozlúčku? Aký nápis by sme nechali vytesať na svoj pomník? Čo zanecháme po sebe ako náš odkaz? Bola to trochu zvláštna hra, predstava, s akou sa bežne nezaoberáme. No vyvinula sa z toho zaujímavá debata, ktorá odhalila niečo z toho, ako chápeme svoj vlastný život. Možno každý jeden z nás by mohol rozmýšľať nad tým, čo chceme zanechať po sebe – aký odkaz, aký nápis by mohol charakterizovať náš život.

Milí priatelia, dnešnú nedeľu nazývame podľa evanjelia a zvyku zahaľovať kríže smrtnou nedeľou. Pokúsme sa teda premýšľať nad svojim životom aj z tejto perspektívy. Položme si otázku aký svet po sebe zanecháme – ekologicky, politicky, nábožensky i mravne. V posledných dňoch veľa hovorí o pamäti národa, snažme sa náš život prežiť tak, aby sme mali po sebe čo zanechať, aby sme raz aj my mohli mať účasť na oslávení mŕtvych vo večnosti. K tomu nech nám pomáha Boh Ježiša Krista, ktorý je Bohom aj živých aj mŕtvych. Amen.