Kedysi som čítal myšlienku jedného spisovateľa, že pravé Vianoce – to je tých niekoľko hodín od začiatku štedrej večere do konca polnočnej sv. omše. Stretnutie v rodine a stretnutie v kostole, medzi tým možno návštevy s vinšom a piesňou, v súčasnosti častejšie ako návštevy sú telefonáty a sms-ky. Ťažko povedať, prečo sa nás týchto niekoľko hodín tak dotýka, prečo od nich tak veľa pekného očakávame. Ako sme si na začiatku zavinšovali, očakávame či žiadame od Pána Boha zdravie, šťastie, sväté božské požehnanie a po smrti kráľovstvo nebeské. To je dosť veľa, vlastne všetko! Neviem, ako si vinšujú ľudia, ktorí stratili kontakt s kresťanskou tradíciou, na našich starých vinšoch však vidíme, že nás nabádajú to všetko očakávať nie od náhody, od iných ľudí či seba, ale od Pána Boha. Jedine od neho možno očakávať všetko.
Na rozdiel od minulosti mnohí ľudia dnes nevedia veriť v Boha a svoje šťastie od neho očakávať. Teraz v noci si nebudeme hovoriť, prečo je to tak a čo sa s tým dá robiť. Všímame si len to, aký spôsob stretnutia s Bohom ponúka kresťanstvo. Niekedy sa zdá, že je to dlhý zoznam rôznych príkazov a zákazov, poučení a noriem. V skutočnosti je to skromný príbeh, ktorého ústrednou postavou je malé dieťa. Pri povrchnom pohľade dieťa nemôže nič, je celkom závislé od dospelých ľudí. Keď sa však zamyslíme nad svojou skúsenosťou s deťmi, priznáme si, že je to inak, že dieťa nám viac dáva, ako požaduje. Pri všetkej odkázanosti dieťa svojim rodičom prináša predovšetkým radosť, šťastie a nežnosť a samotnou prítomnosťou premieňa svojich rodičov. A netýka sa to len rodičov; každý normálny človek pri stretnutí s dieťaťom cíti sa byť oslovený láskou, dobrotou a nežnosťou.
Veľké náboženstvá
majú rôzny spôsob prezentácie Boha. V kresťanskom katechizme nájdeme
aj suché výpovede o Bohu, že je všemocný a vševediaci, a tak
podobne. Takéto výpovede sú naše pokusy niečo múdre o Bohu povedať. Spôsob
stretnutia, ktoré si zvolil podľa kresťanskej viery sám Boh, je však iný.
Evanjelium, z ktorého sme tejto noci čítali, oznamuje: Znamením, že medzi
vás prišiel Boh, je dieťa zavinuté do
plienok a uložené v jasliach (Lk 2,12). Len veľmi zlý či veľmi
nešťastný človek dokáže odmietnuť dieťa a netešiť sa z neho. V kresťanskej
skúsenosti Boh prichádza na tento spôsob. Oslovuje nás ako malé dieťa
a prináša nám dary: radosť, šťastie a nežnosť. My môžeme odpovedať
našou láskou a nežnosťou. Že to funguje, že sa to deje, o tom svedčia aj
naše očakávania, ktoré prežívame medzi štedrou večerou a polnočnou omšou.
Chceme zažiť niečo pekné a mať to v sebe, lebo už sme Dieťaťom
oslovení, už sme obdarovaní! Samozrejme, nejde nám o únik pred
skutočnosťou, hoci je pre mnohých ľudí – chorých, osamelých, sklamaných – aj
trpká a biedna. Ide nám o objavenie krásy, nežnosti, Božieho navštívenia aj
uprostred ťažkostí a bolestí.
Na záver polnočnej sv. omše sa už po mnohé roky spieva
pieseň Tichá noc. Tento rok sa slávi
200 rokov od tých čias, keď v rakúskej obci Oberndorf zaznela po prvý raz.
Dnes možno na niekoho pieseň pôsobí pohodovým až sentimentálnym dojmom. Autorom
slov bol kňaz Joseph Mohr, ktorý bol podceňovaný, lebo sa narodil ako
nemanželské dieťa, nedali mu ani vlastnú farnosť, žil medzi chudobnými ľuďmi.
Bolo to v období, keď mnohé krajiny boli spustošené po napoleonských
vojnách. Pieseň sa stala odpoveďou na bolesti a trápenia tej doby, piesňou
tých, ktorí uverili, že v ich súkromných životoch i vo veľkom svete
nesmie prevládnuť trpkosť a sklamanie, ale pokoj, láska a nežnosť.
Prajem nám všetkým, ktorí sme dnes prišli osláviť Boha nežnej lásky, Boha
dávajúceho sa v dieťati Ježišovi, aby sme obsiahli čo najviac
z veľkých očakávaní, ktoré si dnes vinšujeme, za ktoré sa modlíme
i ďakujeme.