Všeobecný postoj a konštatovanie môžu byť: Nám rodičom len zostáva veriť a modliť sa, že raz sa k svojej viere vrátia...
Je to naozaj tak? Stačí toto konštatovanie? Nie je toto presne ten postoj, ktorý tiež vyhnal mladých z kostolov? Súhlasím, že štandardy, ktoré sa prezentujú v rámci cirkvi ako normálne, nie sú pre sekulárny svet vôbec atraktívne, možno sú až odstredivé. Dá sa súhlasiť aj s tým, že je kríza v klére, že ich komunikácia, sebaprezentácia či nedostatočná odbornosť sú totálne neatraktívne a vyháňajú mladých z kostolov. Ale! Nemali by sme sa pozrieť najprv na seba my ako osobnosti a my ako rodičia?
Čo je pre nás náboženstvo a viera? Je to pre nás niečo úplne bazálne, život formujúce, ale hlavne niečo osobnostné? Je pre nás slobodou, radosťou a uzdravením? Sme pre mladých jasní, čitateľní a presvedčiví? Sme pre nich prirodzenou autoritou, ktorá nie je naivná, ale múdra, nie rázna, ale láskavá, nie vlastníkom pravdy, ale je otvorená pre dialóg?
Ak žijeme prirodzene našu vieru, ak jej princípy sú súčasťou nášho každodenného života, ak je pre nás oslobodzujúca, tak to z nás vyžaruje, je to z nás cítiť. To je ten najdôležitejší bod zlomu pre naše deti. Vtedy sa to stane aj im prirodzené a atraktívne. Ak nepovýšime tradičné náboženstvo, rituály a stokrát opakované poučky z katechizmu na prvé miesta v našej náboženskej praxi, tak máme šancu zaujať mladých našou odvahou. Ak budeme otvorení pre nové formy praktizovania náboženstva, ak budeme ochotní počúvať nelichotivé označenia na bežnú náboženskú prax a budeme o tom diskutovať, potom máme šancu uspieť. Je to taký „tanec medzi črepinami“, pri ktorom sa snažíme obhajovať našu skúsenosť, argumentovať o našich názoroch, a pritom nestratiť tenkú komunikačnú niť s mladými. Musíme pritom vyciťovať, počúvať a hľadať to, čomu rozumejú, čo ich oslovuje, čo im rezonuje a čo je pre nich atraktívne. Ak tak neurobíme, nebudú ochotní s nami v tomto nadviazať kontakt. Dnešný svet so svojou ponukou je ďaleko atraktívnejší, záživnejší a lákavejší. Darmo sa budeme rozčuľovať, hromžiť, zúfať – nič nám nepomôže. A bohužiaľ, nám asi nepomôžu ani povzdychy, modlitby a viera v ich uzdravenie. Totiž, oni nie sú chorí, oni sú zdraví, len vidia svet inými očami, preto sa musíme aj my takto pozerať, aby sme sa im priblížili, musíme prejsť kus cesty s nimi. Až potom skúšať porozumieť a úplne nakoniec niečo ponúknuť.
Preto táto kríza mladých je v prvom rade o nás, o tom, kto sme a čím žijeme. Táto kríza je krízou zdravého rodičovstva, kríza mužov a otcov a možno aj matiek a žien. Akú máme odpoveď na tú známu otázku: „A za koho ma pokladáte vy?“ Akú odpoveď máme sami pre seba a akú odpoveď by sme dali mladým? Ako vnímame Boha – ako spravodlivého sudcu alebo ako milosrdného otca? Spoliehame sa na istoty alebo sme otvorení a hľadajúci? Sme sami sebou? Dôverujeme skôr procesu alebo chceme výsledky? Rozumieme pojmu všeobecné kňazstvo, a ako ho žijeme?
Dôležitou súčasťou života v rodine a s deťmi je, akú im dávame ponuku. Je duchovno, teda viera a náboženstvo zúžené len na kostol, náboženskú literatúru či modlitbu ruženca? Alebo ponúkame duchovno v širších kontextoch? Akú im dávame ponuku? Je to niečo, čo je integrálnou súčasťou nášho života alebo je to len niečo, čo iní odporúčajú? Zaujímame sa o kultúru, umenie, hudbu či literatúru? Toto všetko je priestor pre sprostredkovanie duchovna. Toto sú ďalšie formy, ktorými sa dostávame k podstatným otázkam a odpovediam života. To je priestor pre dialóg aj o viere a náboženstve, ale nie prvoplánovo, ale cez hlbšie porozumenie. Koľkokrát sme boli sami alebo s deťmi na koncerte, divadelnej hre alebo na výstave? Koľkokrát sme sa s deťmi rozprávali o knihe, ktorú sme prečítali a nás nadchla? Sekulárny svet práve tu ponúka adekvátnu a plnohodnotnú alternatívu k zamysleniu, k prežívaniu duchovna. Tu môže tiež nastať hlboká premena, tu sa môžeme dotknúť hĺbok našej duše, tu môžeme zažiť obrazy a symboly, ktoré sa dotknú nášho nevedomia.
Suma-sumárum, je hlavne na nás, o čom sa v našich rodinách hovorí, čo sú naše témy, kam chodíme, čo zažívame. Ak budeme dostatočne presvedčiví, teda hlavne budeme žiť vieru v každodennostiach, budeme vnímať duchovno v najširšej možnej miere, tak potom dokážeme aj niečo atraktívne sprostredkovať našim deťom.