Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 9.12.2018

2. adventná nedeľa (C)
Lk 3,1-6
Autor: Karol Moravčík
Kedy sme sa naposledy niekam sami od seba vybrali? Nemyslím do práce alebo do školy, do obchodu alebo k lekárovi. Tam viac-menej musíme. Kam sme sa vybrali, kde nemusíme, ale chceme? Možno niekam na výlet, na zábavu, do kaviarne alebo do divadla či na koncert... Niekto by sa mohol prihlásiť: Dnes (a nielen dnes) vybral som sa do kostola. A dokonca nie do najbližšieho kostola, ale až do Borinky. Áno, kostol, bohoslužby, naše spoločenstvo – to naozaj nie je cieľ, kam musíme ísť, je to miesto, sú to ľudia, kam chodíme sami od seba, z vnútornej motivácie, presvedčenia; vznešene povedané – z viery a lásky. Pravda, možno si niektorí kladieme otázku: A nie je to stále o tom istom? Mení sa niečo našimi modlitbami, počúvaním kázní, chodením do kostola na našom živote?

Ak si myslíme, že by sa meniť malo, sme dnes na dobrej adrese. Na 2. adventnú nedeľu sa každý rok číta o Jánovi Krstiteľovi. Dnes sme o ňom čítali z Lukášovho evanjelia. Autor si dal záležať, aby Jánovo pôsobenie presne historicky umiestnil. Preto vymenoval viacero vysokých predstaviteľov krajiny, za ktorých vlády Ján pôsobil. Čo však Ján vlastne robil? Lukášovo evanjelium to vyslovuje jednou vetou: Chodil po okolí Jordána a hlásal krst pokánia. Zmysel Jánovho konania zároveň vysvetlil odkazom na proroka Izaiáša, ktorý vyzýval ľudí, aby pripravili cestu Pánovi (Iz 40,3-5).

Pre nás je Ján Krstiteľ veľký, svätý človek. Pre svojich súčasníkov bol však asi čudák. Ako sa dočítame v evanjeliách, žil od mladosti na púšti, mimo ľudských sídiel, nevieme, či niečo vyštudoval alebo sa niečomu vyučil. Údajne sa živil tým, čo našiel v prírode a obliekal sa ako bezdomovec. Isté je, že tento čudný človek stal sa v istom období, ktoré presne menuje Lukáš, dosť známy a ľudia ho začali brať vážne. Ak sa dnes chce niekto stať známym, získať vplyv, prípadne byť zvolený vo voľbách, musí šikovne využiť rôzne médiá. V čase Jánovho vystúpenia takým médiom, prostriedkom komunikácie, bola ulica, námestie, tržnica, a potom obchodné cesty, najmä brody, cez ktoré karavány prechádzali cez rieku. Ján sa zdržiaval pri týchto brodoch, kde sa ľudia zastavovali, a mal možnosť sa s nimi rozprávať. V čase, keď nebol rozhlas, televízia, internet, boli ľudia zvyknutí na diskusie na ulici, ba aj na prejavy filozofické, politické, náboženské. Ján takto obchádzal ľudí na križovatkách cez rieku Jordán a časom začali ľudia cielene chodiť za ním. Vzniklo hnutie, pridávali sa ľudia a ich osobitnou značkou stal sa krst.

Židia, ak chceli niečo spoločensky a nábožensky znamenať, angažovali sa vo svojich synagógach, zachovávali rituály a zákony, priam v nich súťažili, kto je v tom lepší. Mali aj čosi ako politické strany, expertné skupiny a duchovné hnutia (farizeji, saduceji, zákonníci, zelóti, eséni a iní). Ľudia, ktorí sa pridali k Jánovi, sa dávali pokrstiť. Nepredstavujme si to vznešene ako dnes. Skôr tak, ako keď sa človeku, ktorý sa nevie zobudiť, vyleje na hlavu vedro studenej vody. Ako terapia šokom pôsobila Jánova reč a konanie. Samozrejme, dôležitý bol cieľ a obsah. Ten si Ján požičal, ako sme počuli z evanjelia, od proroka Izaiáša. Naňho sa bude neskôr odvolávať aj Ježiš: Pripravte cestu Pánovi! Židia vedeli, o čom je reč. V Izaiášovej knihe je to na začiatku 40. kapitoly. To je miesto, kde sa ohlasuje obrovská zmena pre Židov trpiacich v babylonskom zajatí. Ide sa domov, ide sa na slobodu! Sám Pán Boh si príde po nás. Nie my urobíme revolúciu, ale on. Od nás sa len čaká, že pripravíme cestu – nech Božia revolúcia dorazí čo najrýchlejšie!

V 19. stor. si tento motív požičal Giuseppe Verdi pre operu Nabucco. Asi každý pozná, ako úžasne znie zbor Židov z jeho opery. Taliani si osvojili Verdiho pieseň, aby vyspievali i vybojovali svoj sen o slobodnom Taliansku. Keď v advente počúvame o Jánovi a jeho krste pokánia, cirkev chce v nás vzbudiť niečo podobné. Zobudiť nás a zapáliť pre ohnivú túžbu po slobode, radosti, uzdravení, ktoré nám prináša Boh. Mnohí si to v cirkvi neuvedomujú. Opakujú stále len to isté ako zaspatí. A ďalší sa teraz, v advente, ženú najmä do obchodov a na atrakcie na námestiach. Nazdávajú sa, že sa im podarí čosi veľké zažiť. Nič proti tomu, ale niečo naozaj veľké od toho nečakajme. Revolúciu nerobia obchodníci, ani zabávači, ani politickí a cirkevní úradníci. Božiu revolúciu robia takí proroci, vizionári, nadšenci ako Ján Krstiteľ, ako Ježiš a ich učeníčky a učeníci.

Hľadajme, kde sa dnes ide v ústrety Pánovi, kde sa verí a žije ním prinesená radosť, sloboda, uzdravenie! A keď nájdeme, šírme svoj objav, nech sa pridajú aj ďalší! Z tých miest a spoločenstiev vzniknú nové pútnické miesta ako brody na Jordáne. Zrodia sa zo zjavenia slobody, radosti a uzdravenia. Buďme ľuďmi takého zjavenia, vytvárajme si spoločenstvá takého zjavenia, spievajme piesne Božieho oslobodenia ako Taliani pieseň z Nabucca, nezostaňme sedieť a stáť, pripravujme cestu Pánovi! Nech náš advent nie je len opakovaním starých zvykov, ale začiatkom novej revolúcie, ktorú koná Boh! My ju máme dnes rozpoznať a vydať sa jemu v ústrety.