Milí priatelia
Ľudia v sebe nosia rozličné túžby a želania. Naše túžby nás v živote pohýňajú dopredu, alebo naopak prispievajú k stagnácii nášho života. Niektoré túžby sa týkajú telesného života človeka, iné zase duchovného. Nezriedka sa tieto túžby aj navzájom dopĺňajú, materiálne sa spája s duchovným.
Aj my by sme sa mohli dnes spýtať sami seba : Po čom v živote túži moje srdce, moja duša? Väčšina ľudí túži po láske, po dobrých a naplnených vzťahoch, po tom, aby ich život mal zmysel. Túžime po tom, aby sme v živote neboli sami. Možno okrem toho máme aj iné, trochu prízemnejšie túžby - napr. po dobrom životnom zabezpečení, po pohodlí, aby nám v živote nič nechýbalo, možno niekto túži aj po troche slávy, publicity. Starší si zase vedia viac vážiť svoje zdravie.
V dnešnom evanjeliu sme počuli, ako Ježiš nadviazal na túžby samaritánskej ženy, ktorá v poludňajšej páľave čerpala vodu zo studne. Ježiš nadviazal na jej túžbu uhasiť smäd a začal sa s ňou rozprávať o smäde jej duše. Nebojí sa pritom vychádzať z reality jej života, pritom ju však neodsudzuje. Ak spomína jej ľudské poblúdenia tak nie preto, aby ju ponížil, ale naopak, aby jej pomohol. Vie, že nemá význam klamať sám seba. Preto problémy jej života odhaľuje s ochotou liečiť. Ježiš lieči človeka od jeho vnútra, od srdca, duše. Preto hovorí o duchovnom smäde, ktorý človeku tíši život v duchu a pravde. Zdá sa, že žena porozumela Ježišovej reči, pretože jeho majstrovstvo spočívalo práve v schopnosti prekonávať bariéry, hranice, ktoré ľudí delili. Bez problému vedel prekonať hranicu náboženskú, národnostnú i morálnu.
V biblických rozprávaniach je niekedy dôležitý aj ich vonkajší rámec. Celý dnešný rozhovor Ježiša so samaritánkou je situovaný do páľavy krajiny na okraji púšte. Púšť vždy preveruje človeka, ktorý v nej žije. Púšť prehodnocuje náš rebríček hodnôt, naše životné potreby. V púšti ľudia spoznávajú, že mnohé z vecí, na ktorých si zakladali, sú im vlastne nanič. Naopak – kto prežil púšť, ten sa naučil žiť aj zo skromných zásob. V púšti sa človek učí byť vďačným aj za to málo, čo má, ba dokonca vie byť vďačný aj za samotný dar prežitia. Ježiš v rozhovore so ženou vychádza zo základu, ktorý je nevyhnutný pre duchovné prežitie človeka.
Aj my by sme mohli dnes spraviť akúsi duchovnú inventúru svojho života. Vytriediť to, čo skutočne potrebujeme, bez čoho by sme nevedeli prežiť a od týchto najdôležitejších hodnôt oddeliť hodnoty druhoradé. K duchovným hodnotám oddávna patrilo aj kresťanstvo. Dnes mám pocit, že pre mnohých ľudí sa kresťanstvo stáva len akousi okrasou sviatočných chvíľ, slávnostných situácií života, nie skutočnou vodou života. Stretnutie s náboženstvom prestáva byť tým životodárnym stretnutím. Často je to len formálne stretnutie bez skutočného duchovného úžitku. V cirkvi zvykneme viniť z tohto neúspechu skôr dnešného človeka. Pripomíname jeho hriešnosť, jeho zaujatie všetkým možným, len nie tým, čo je potrebné. Kristus nás ale „lieči“ z tohoto predsudku. On pôsobil spásonosne medzi hriešnikmi, aj medzi inovercami. Práve u nich často nachádzal tú najúrodnejšiu pôdu na ohlasovanie svojho slova. Práve hriešnici, cudzinci a chudobní boli najsmädnejší po skutočnom slove života a rozumeli jeho tajomnej reči. Preto aj príčina dnešnej situácie kresťanstva je pravdepodobne na oboch stranách – tak v dnešnom človeku, ktorý je často povrchný, ako aj v samotnom kresťanstve, ktoré je pre mnohých ľudí nezrozumiteľné, odtrhnuté od reality ich života.
Milí priatelia, aj my by sme hľadať oslobodzujúce stretnutie s Kristom a cez neho aj so životom. Stretnúť sa s ním tak, aby to nebol len vonkajší prázdny rituál, ale stretnutie, ktoré mení naše srdce. Ježiš aj nás chce osloviť práve tam, kde sme úprimní k životu, kde nič neprikrášľujeme, kde sa na nič nehráme. Práve cez problémy nášho života a pri hľadaní ich riešenia si aj my si môžeme uvedomiť, čo je v živote dôležité.
Pôstne obdobie nám pripomína, že aj my - podobne ako samaritánka – sa môžeme s Kristom stretnúť na púšti (v prenesenom slova zmysle). Pôstne obdobie je obdobie, v ktorom sa dobrovoľne učíme žiť v skromnejších podmienkach, obdobie v ktorom vyhľadávame to, čo je skutočne potrebné. Kresťanstvo nám nenúka žiadnu mimoriadnu duchovnú stravu – na ceste k hlbšej duchovnosti nám ponúka hlavne pôst, modlitbu a pokánie – teda zmenu života a životných návykov. Na prvý pohľad je to skôr skromná, púštna duchovná strava. No nemali by sme na ňu zabúdať.
Možno nás aj táto duchovná potrava privedie k tomu, aby sme nezabúdali nielen na seba ale ani na spoločenstvo veriacich, na to, že pred Bohom žijeme spolu s inými ľuďmi, za ktorých sme tiež zodpovední. Bože daj, aby sme hľadali nielen svoju vlastnú spásu, utíšenie smädu našej duše, ale aby sme vedeli očisťovať pramene duchovnej vody aj pre našich blížnych, podobne ako to robil neohrozene Kristus. Amen.