Keď pozorne počúvame dnešné čítania zo Sv. písma, všimneme si, že výsledok rozhovoru Ježiša s jedným zákonníkom, ktorý sme čítali z evanjelia, sa veľmi podobá textu, ktorý sme predtým čítali z knihy Deuteronómium (Piata kniha Mojžišova). Vidíme, že to, čo nazývame hlavným prikázaním a podstatou kresťanskej viery, nie je náš ani Ježišov nový nápad. Nachádza sa to už v Starom zákone a Ježiš vo svojej odpovedi urobil len to, že prepojil dva výroky, ktoré sú v posvätných židovských knihách. Prvú časť Ježiš prevzal z knihy Deuteronómium (Dt 6,4-5), druhú z knihy Levitikus (Lv 19,18). Prvá časť, ako sme si všimli, vyzýva k láske voči Bohu z celého srdca, celej duše, celého rozumu a celej sily, druhá časť vyzýva k láske voči blížnemu, ktorá sa rovná láske k sebe samému.
Prečo ten zákonník vôbec Ježiša oslovil s otázkou, čo pokladá za najdôležitejšie prikázanie? V Markovom evanjeliu sa v 10. kapitole píše o Ježišovej ceste do Jeruzalema a o tom, ako Ježil počas cesty pripravoval učeníkov na to, čo ich čaká v hlavnom meste. Podľa 11. kapitoly ich najprv čakalo veľké privítanie. To je udalosť, ktorú si pripomíname na Kvetnú nedeľu. Ako sa ďalej dočítame v 11. kapitole, Ježiš podvečer z Jeruzalema odišiel, ale na druhý deň sa vrátil a priamo v chráme vyvolal spor, keď prevracal stoly predavačom a vyháňal ich z chrámu. Predaj zvierat a vtákov v chráme je pre nás dosť divná vec, ale v tých časoch nešlo o nič nenábožné. Tie zvieratá sa kupovali, aby ich potom obradne obetovali. Niečo podobné, ako keď sa v našich kostoloch predávajú kvety a sviečky alebo modlitebné knižky. Ježiš svojím vystúpením urobil prorocké gesto. Tak, ako rozprával v podobenstvách, tentoraz urobil podobenstvo v čine. Dnes by to umelci nazvali performance. V chráme dbali na poriadok kňazi a zákonníci (náboženskí právnici). Tí prví sa starali o obrady a obety, druhí o náboženské zákony a ich výklad. Ježiša si vyhodnotili ako nepokojného mladého muža, priam rebela až rúhača, ktorý odmieta zaužívané poriadky. Kňazi a zákonníci sa cítili byť Ježišom priamo napadnutí. V 11. a 12. kapitole Markovho evanjelia čítame, že v ďalších dňoch spory pokračovali a Ježiša sa na všeličo pýtali, aby ho mohli obviniť. Tak došlo aj na tú otázku o najdôležitejšom prikázaní. Výnimočne sa Ježiš a zákonník zhodli. Ježiš si nič nové nevymyslel, citoval zo Starého zákona, len niečo pozmenil. Spojil výzvu na lásku k Bohu s láskou k ľuďom.
Keď si všímame, ako sa Ježiš po Kvetnej nedeli prejavil v Jeruzaleme, presne naňho platí vyjadrenie pápeža Františka: Nepokojný a tvorivý mladý človek. Jeho nespokojnosť smerovala k tomu, čo je podstatné. Podstatné nie sú židovské baránky a holuby, ani katolícke sviečky, ružence, obrázky, ani oblečenia kňazov a miništrantov, ba ani samotné kostoly. Môže niekto namietnuť, že áno, nie je to podstatné, ale pomáha to. Ale čo, keď nepomáha? Vtedy by naozaj mal niekto prísť a „kopnúť“ do našich svätých krámov ako Ježiš, keď rozkopal stoly a stolce v Jeruzaleme. A potom, keď hlavy vychladnú, mali by sme začať rozprávať o tom podstatnom a dospieť k tomu, na čom sa zhodol Ježiš so zákonníkom: ako sa žije láska.
Dnešné čítanie zo
Starého zákona začínalo výzvou: boj sa
Pána, pokračovalo výzvou: počúvaj,
a napokon to vyústilo do budeš milovať. Kdesi som čítal, že báť sa Boha
znamená brať ho vážne. Kto berie iného a seba vážne, počúva, a keď
vie počúvať, môže aj milovať a tiež spoznať, že sám je milovaný. Ak
neberieme Boha, seba ani druhých vážne, ak nepočúvame, ak sme ohučaní, hluchí
a slepí, necitní a bezcitní, môžeme sa obklopovať svätými vecami,
koľko len chceme, nepomôže to. Toto platí vo Vatikáne i Borinke. Ak to
nechceme vedieť a vidieť, musíme ísť do sporu, aký vyvolal Ježiš so
svätuškármi v chráme. Samozrejme vedel, že mu ide o krk, presnejšie
o kríž. Niekedy je ale ten spor nutný, aby sa ukončilo zneužívanie svätých
vecí.
Takže, hľadajú sa nepokojní a tvoriví mladí ľudia! Iste, nielen mladí, ale aj starší. Hlásime sa? Nie unudení, ľahostajní a zlostní, ale nespokojní, že je málo lásky, a tvoriví, čo sa ju pokúšajú nanovo žiť. Pápež František nedávno vydal knihu nazvanú Múdrosť časov (La Saggezza del tempo). V úvode do knihy vyzýva starých, aby neprestali snívať, a mladých, aby neboli zahľadení do seba a neprepadli strachu. Starí a mladí sa majú stať spojencami pre budúci svet. Ukážme v našom spoločenstve, že to chceme a vieme. Nech každý, kto medzi nás príde, aj ľahko spozná, kto je spojencom v nespokojnosti so zlým, tvorbe dobrého a učení sa láske!