Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 29.7.2018

17. nedeľa cez rok (B)
Ef 4,1-6
Autor: Karol Moravčík
V ostatných rokoch sa ako jeden z najväčších problémov javí snaha státisícov (miliónov) ľudí z Blízkeho východu a Afriky prísť natrvalo do Európy. Problém má svoju právnu a ekonomickú stránku, ale veľký otáznik visí najmä nad možnosťou spolužitia ľudí s rozdielnou kultúrou a náboženstvom. Niektorí ľudia na tento otáznik odpovedajú tým, že správne je byť otvorenou demokratickou spoločnosťou pre všetkých. Iní by zasa čoraz viac videli politiku, ktorá by presadila prísne opatrenia voči migrantom.

Otázka možného spolužitia ľudí s rozdielnou kultúrou a náboženstvom – a to nie hocijakého, ale priateľského – sa kresťanov týkala od samého počiatku. Na dnešnom úryvku z Listu apoštola Pavla Efezanom si môžeme všimnúť, ako apoštol zdôrazňuje jednotu. Na prvom mieste mu išlo o jednotu medzi kresťanmi. Ako je známe, veľkým problémom sa vtedy javilo spolužitie medzi kresťanmi pôvodom z pohanstva a pôvodom zo židovstva. Zo strany kresťanských Židov zaznievala požiadavka, aby ľudia z pohanstva spolu s krstom prijali aj zákony židovského náboženstva. Pavol, kedysi veľký horliteľ za tradičné židovstvo, po svojom obrátení najviac bojoval o to, aby pohania, ktorí sa stali kresťanmi, neboli židovskými zákonmi zaťažovaní. Ako základ jednoty Pavol nevidel zachovávanie rituálnych povinností, ale vieru, že v kresťanoch pôsobí ten istý Boží Duch. Jeho udeľuje jeden Pán (Kristus), jedna je viera a jeden je krst, čiže zasvätenie sa Kristovi. Ak Pavol spomína nejaké povinnosti, nie sú to rituálne zvyklosti, ale duchovné postoje. Konkrétne menuje pokoru, miernosť, toleranciu, znášanlivosť v láske a pokoji.

List Efezanom sa pokladá za okružný list viacerým cirkevným spoločenstvám. Pavol ho napísal asi v r. 58-60 počas väznenia v Cézarey. V liste zdôrazňuje úžasnú skúsenosť, ktorú urobili kresťania, že vyvolený Bohom nie je len jeden národ, zachovávajúci osobitné predpisy a tradície, ale všetci ľudia, ktorí prijali evanjelium. To je vlastne Ježiš, jeho konanie, zvlášť jeho konanie po vzkriesení v Duchu Sv. On oslovuje ľudí, ako oslovil aj Pavla, a prostredníctvom ich služby oslovuje ďalších. Tí, ktorí uveria a prijmú evanjelium, stávajú sa bratmi a sestrami napriek rozdielnostiam. V samotnom Efeze, významnom a bohatom meste tých čias, kde sa žilo veľmi rozpustilo a nemravne, Pavol a jeho spolupracovníci, muži i ženy, hlásali evanjelium najprv v synagógach. Získali pre Ježiša mnohých miestnych Židov, potom i Grékov a ľudí ďalších národov a kultúr. Iste, mali aj veľa nepriateľov. Zoči-voči opakujúcim sa sporom preto Pavol pripomína základnú skúsenosť z Ducha Božieho, že cudzí až nepriateľskí ľudia sa stali bratmi. Umožnil to Kristus konajúci medzi nimi a v nich, ak na jeho oslovenie odpovedali vierou a krstom. Pomocnými vlastnosťami vzájomného zblíženia boli pokora, skromnosť, láskavý prístup.

Keď Pavol písal o novom spoločenstve bývalých pohanov a Židov, nešlo mu len o jednotu cirkvi. Pavol žil víziou novej spoločnosti, ktorá nahradí vtedajšiu rímsku spoločnosť. Podľa biblických odborníkov práve v Liste Efezanom sa Pavol vedome vymedzuje voči Rímskej ríši. Rím totiž zdôrazňoval niečo podobné, ako sme čítali u Pavla: Jednotu ľudí, ktorí žijú v istote a mieri. Garantom istôt bol zbožštený cisár. Kto rešpektoval jeho pravidlá, mal istotu a pokoj. Moja generácia si pamätá istoty a mier v mene socializmu a pod vedením jednej politickej strany. V ostatných rokoch sme uverili v istoty a mier v rámci Európskej únie (širšie: v mene liberálnej demokracie). Otázka je, čo je obsahom tejto vízie. Zdá sa, že obsahom je multi-kulti spoločnosť, dôraz na práva menšín, pričom rozdiely má prekryť prístup ku konzumu a blahobytu. Niekto v tejto súvislosti dáva za príklad francúzsky futbalový tím, ktorý nedávno vyhral majstrovstvá sveta. Oficiálne sú všetci Francúzi, na prvý pohľad ide však o ľudí rôznych rás, národností a náboženstiev. Čo funguje medzi úspešnými športovcami žijúcimi v umelom svete milionárov, však nie je také ľahké dosiahnuť v bežnom živote.

Pavol kedysi presvedčil časť Židov, aby svoju vieru prežívali aj ako cestu k jednote s donedávna cudzími ľuďmi. Ich viera žila zo spoločného nadšenia pre Kristovo evanjelium a potvrdzovala sa v praxi. Včera som viedol sobáš medzi katolíčkou a hinduistom. Obaja žijú v Anglicku. Nevieme predpovedať, aké bude ich manželstvo. To napokon nevieme ani vtedy, ak sú obaja snúbenci katolíci. Požiadavky, ktoré má úradná cirkev pri takýchto sobášoch, však napovedajú, ako si môžeme predstaviť pozitívne spolužitie ľudí rôznych kultúr. Nemali by sme sa vopred báť blízkych vzťahov s ľuďmi iného náboženstva. Nemali by sme však ani naivne veriť, že láska či tolerancia všetko vyriešia. Preto sa snúbenci pred sobášom verejne zaväzujú, že budú žiť podľa svojej viery a svedomia a zároveň rešpektovať vieru a svedomie svojho partnera. Tu sú dôležité otázky: Čím sa cítim v mojom svedomí a v mojej viere zaviazaný? A čomu verí, čím je vo svedomí zaviazaný môj partner, priateľ, spoluobčan?

Tam, kde je sebaúcta, úcta k vlastnej viere a svedomiu a zároveň úcta k svedomiu iného, môžu žiť spolu rôzni ľudia. Kde žiadna úcta a sebaúcta nie je, spolužitie nie je možné. Ani v rodine, ani v politickej spoločnosti. Napokon ani v cirkvi. Buďme si vzájomne oporou pri objavovaní záväzkov, ktoré nás nezväzujú, ale zaväzujú, ktoré nás tešia a zjednocujú.