Na Slovensku nedávno prednášal istý Američan; rozhovor s ním som čítal v jednom denníku (Daniel Everett, in: SME / Magazín víkend, 17.3.2018, 2-3.) Novinárka ho predstavila ako bývalého misionára, ktorý po niekoľkých rokoch neúspešného presviedčania Indiánov z pralesa, sám prišiel o kresťanskú vieru. Žiaden člen kmeňa Piraha nemôže hovoriť inému, čo má robiť. Preto sem kresťanstvo vôbec nezapadá, lebo je založené na tom, že hovoríte druhým, ako majú žiť, vysvetľuje bývalý misionár. Podľa neho títo ľudia nielenže neprijali kresťanstvo, ale vraj nepotrebujú ani žiadne náboženstvo.
Ako majú iní ľudia žiť alebo čo majú robiť, nehovoria druhým len kazatelia, ale napríklad aj novinári a mnohí iní. Pre mňa je však otázkou, či kresťanstvo je naozaj založené na tom, že hovoríme iným, ako majú žiť. V mojom povolaní pravidelne hovorím o živote, či už v kostole alebo pri rôznych rozhovoroch. Môžem len dúfať, že moji poslucháči a partneri v diskusiách nemajú skúsenosť, že ich presviedčam. Klasická cirkevná poučka totiž znie: Nehovorme druhým, čo majú robiť (ani pri spovedi); ukazujme však cestu, prípadne sprevádzajme na ceste. Dnes sa pri mojej úvahe opriem o slová, ktoré sme čítali zo Starého zákona. Prorok Jeremiáš ohlasuje takéto Božie rozhodnutie: Nik nebude poúčať svojho blížneho slovami: Poznaj Pána. Lebo Pán hovorí: Svoj zákon vložím do ich vnútra a vpíšem ho do ich srdca.
Starý Izrael na rozdiel od nejakého kmeňa v pralese nielenže veril v Boha, ale celú svoju existenciu vrátane ekonomiky a politiky videl ako Bohom založenú a riadenú. Dokonca sa Židia cítili byť zviazaní s Bohom zmluvným vzťahom. Napriek tomu zmluvu porušovali. Prorok Jeremiáš patrí k významným prorokom, ktorí pôsobili v Jeruzaleme pred r. 586 pred Kr., keď Babylončania spustošili mesto a odvliekli obyvateľov do zajatia. Prorok opakovane varoval pred nešťastím a nabádal na zmierlivú politiku voči Babylončanom. Zato bol mnohými ľuďmi nenávidený. Pripomínal, že Boh nebude na strane Židov len preto, že ho formálne uctievajú, že dôležitá je poslušnosť voči Bohu a vnútorné obrátenie. Toho však ľudia presvedčení o vlastnej pravde neboli schopní. V tejto situácii dostal prorok zjavenie, že Boh nebude čakať na poslušnosť voči svojim zákonom, ale poznanie týchto zákonov sám vloží do srdca ľudí.
Ako si takéto vloženie do srdca máme predstaviť? Prorok hovoril o novej zmluve. Nazývame to aj nový zákon. Teda nový vzťah k Bohu, nový zákon v Ježišovej interpretácii vďaka pôsobeniu Božieho Ducha v nás. Ako to vieme, že takéto vpísanie do srdca alebo pôsobenie Božieho Ducha v nás jestvuje? Dnešný úryvok z Jánovho evanjelia dáva na túto otázku tajomnú odpoveď: Pšeničné zrno prinesie úrodu len vtedy, ak zomrie; kto miluje svoj život, stratí ho (Jn 12,24-25). Čo je v nás, je poznateľné podľa našej schopnosti zomrieť. Netreba to brať vždy doslova, ale vždy naozaj. Apoštol Pavol prirovnával krst ku smrti. Zomrieť je teda niekedy dobré – zomrieť starému spôsobu života, zomrieť hriechu, zomrieť pre iných.
Mali sme s priateľmi meditatívny večer zostavený podľa slov pápeža Františka, ktoré predniesol tento rok na Popolcovú stredu. Vo svojej reči položil tri akcenty: Zastav sa, dívaj sa, vráť sa. Meditáciu na tieto slová sprevádzala hudba a umelecké obrazy. Jedným z obrazov bola aj animácia turínskeho plátna. Jeden priateľ mi o dva dni poslal takéto dopovedanie zažitého: Vracia sa stále ako ozvena – zastávka času nad svetom – pomíňajúcim vždy, keď sa rozsvieti nádej – utkaná z krvi a závoja sĺz – zastávka na návrat k Otcovi sa vracia – cestou zmysluplnej okľuky. Trochu viem, na čo myslel. Mám skúsenosť s ľuďmi, ktorí zomreli starému spôsobu života. Všeličo sa im nedarilo, boli zo všeličoho nešťastní, mnohí neboli kresťania. Sprevádzal som ich, keď sa kresťanmi stávali. Niekedy žili nielen uprostred neveriacich, ale aj takých veriacich, čo ich presviedčali, čo ich priam strašili, čo im pchali svoje pravdy. Z nejakého dôvodu sa ale nedali odradiť. Ten dôvod je nová zmluva vpísaná do ľudského srdca, o ktorej hovoril Jeremiáš: Poznať Pána budú malí i veľkí a ja im odpustím ich neprávosť.
Náboženské presviedčanie, poučovanie, nefunguje nielen na Indiánov v pralese. Nefunguje na nikoho. To, čo funguje, je žitie a zomieranie spolu s inými a pre iných. Spomenul som si na násilnú smrť francúzskych mníchov z Tibhirine, z alžírskeho pohoria Atlas, v marci roku 1996. Trapistickí mnísi tam mali kláštor oddávna. Žili uprostred moslimského obyvateľstva bez toho, aby obracali miestnych na kresťanstvo. Pomáhali domácim, ako vedeli, mali s mnohými blízke vzťahy. Neodišli z kraja, ani keď ich ľudia varovali pred islamskými teroristami. Ich príbeh sa stal známym vďaka filmu z roku 2010 pod názvom O ľuďoch a bohoch.
Kresťanstvo nehovorí
druhým, ako majú žiť, nepresviedča. Aspoň nie samotnými rečami. Naša reč a naše
skutky môžu zapôsobiť len ako svedectvo vo forme spolužitia, spoluzomierania,
ako skúsenosť domova, kde sa vidíme, kde o sebe vieme, kde máme dôvod
nájsť sa či vrátiť sa. A najmä – sledujme svoje srdce, čo máme doň vpísané
Tým, ktorý nás miluje.