1. Hudba
2. Úvod – Karol Moravčík
Na dnešnom stretnutí sme pôvodne plánovali venovať sa téme ľudských práv a otázkam, prečo niektoré novšie výklady a právne aplikácie týchto práv narážajú v slovenskej cirkvi na nepochopenie a odpor. Tejto témy sa nezriekame, dnes však dáme prednosť duchovnejšej téme.
V týchto dňoch sa nachádzame v druhej polovici pôstnej doby, ktorá slúži príprave na veľkonočné sviatky. Veriaci kresťan by však nemal prežívať jednotlivé obdobia roka len tak, ako prežívame striedajúce sa ročné obdobia, keď podľa aktuálneho počasia meníme svoj šatník. Nemôže ísť len o to, aby sme sa v jednotlivých liturgických obdobiach dostali do osobitného citového naladenia. Ide o to, aby sme si navzájom pomohli zorientovať sa v zložitej problematike našich existencií, vyjasnili si svoje pohľady na situáciu osobnú i spoločenskú a z opakovaných odbočiek a blúdení vrátili sa na cestu Kristovho nasledovania.
Práve dnes, 13. marca, je to presne päť rokov, čo bol za pápeža zvolený Jorge M. Bergoglio. Na začiatku aktuálnej pôstnej doby (14. II. 2018) predniesol homíliu, v ktorej zdôraznil tri postoje: zastaviť sa, dívať sa, vrátiť sa. Na našom stretnutí si premeditujeme tieto tri postoje a pokúsime sa im porozumieť. Nie je totiž zastavenie ako zastavenie, dívanie ako dívanie a nie každý návrat je ten správny.
Nebezpečenstvá, na ktoré František upozornil, číhajú aj na nás v našej slovenskej cirkvi, v dnešnej slovenskej spoločnosti. Časť ľudí už dávnejšie upadla do apatie, rezignácie, ďalší zneužívajú nespokojnosť, neistoty a bolesti ľudí na vlastné ciele (či už ide o také témy ako Istanbulský dohovor, vražda dvoch mladých ľudí alebo masová migrácia, vojnové a klimatické zmeny vo svete). A máme medzi nami aj takých ľudí, čo sa síce tvária akčne až revolučne, ale ich iniciatívnosť akoby spočívala len na súdení iných ľudí.
V nedeľu som citoval českého filozofa Václava Bělohradského, ktorý v úvode svojej knihy o súčasnej spoločnosti píše, že táto neskorá moderná doba alebo doba postmoderná je v podstate už 200 rokov stále rovnaká – vyznáva fundamentalistické náboženstvo rastu Rastu... „Fakty boli, samozrejme, vždy aj fikcie“, píše Bělohradský. „Verejný priestor dnes ale zaplavila facta ficta totálne, nik už nedokáže rozlišovať medzi factum a fictum. Facta ficta vznikajú „samovznecovaním médií“, ako to kedysi nazval Václav Havel, a slúžia všemocnej, nepreniknuteľnej aliancii médií, politiky, finančných oligarchov a nositeľov špecializovaných vedomostí“ (Společnost nevolnosti, Praha 2007, s. 9-10).
Ak sa v rámci tejto „všemocnej aliancie“ šermuje s morálkou, zväčša ide o súboj jednotlivých záujmových skupín, pričom sa pojem morálky používa na podporu vlastného výstupu k moci. Keďže však celá táto aliancia je obrazom určitého náboženského konceptu (toho rastu Rastu), na to, aby sme fakty nezamieňali za fikcie, potrebujeme zmeniť svoju pozíciu a situovať sa – najmä svojím pohľadom, optikou, vierou – mimo spomenutej vládnucej aliancie. Je však vôbec možné vyčleniť sa zo súčasného sveta, z jeho obrazov, hesiel a moci? Opakujem, nejde o vyčlenenie fyzické či sociálne, ba ani kultúrne, ale o vyčlenenie sa svojou optikou a vierou čiže vyčlenenie náboženské (akým bohom sa budeme klaňať).
Preto je také dôležité ujasniť si, kvôli čomu sa zastavíme, na čo a koho sa dívame a ku komu sa vrátime. Prejdeme teraz k myšlienkam pápeža Františka sprevádzané hudbou, ktorú vybral Pavol Varga, a obrazmi, ktoré pripravil Ladislav Čarný. Na záver všetci dostaneme text tejto meditácie. Po chvíľke ticha si môžeme povedať, kvôli čomu sa máme my zastaviť, na čo, koho sa dívať a k čomu sa vrátiť.
3. Hudba
4. Zastav sa, dívaj sa, vráť sa.
Zastav sa trochu, zanechaj ten zhon a naháňanie sa, ktoré napĺňa dušu trpkým pocitom nezmyselnosti. Zastav sa, nepoddávaj sa tlaku zrýchleného žitia, ktorý rozptyľuje, delí, a napokon ničí čas pre rodinu, čas pre priateľstvá, čas pre deti, čas pre starých rodičov, čas pre vďačnosť... čas Boží.
Zastav sa na chvíľu a upusti od potreby ukazovať sa, byť stále na očiach, od potreby predvádzať sa, pre ktoré zabúdame na hodnotu intimity a stíšenia. Zastav sa a odpusti si povýšenecké pohľady a pohŕdavé poznámky, ktoré vznikajú zo zabúdania na nežnosť, súcit a rešpekt pri stretnutiach s druhými, zvlášť so zraniteľnými, zranenými a tými, ktorí sa strácajú v omyloch a zlyhaniach.
Zastav sa trochu a zanechaj nutkanie mať všetko pod kontrolou, všetko vedieť, všetko ničiť; ktoré často vzniká z prehliadania vďačnosti za dar života a za všetko dobré, čo dostávame.
Zastav sa na chvíľu pred ohlušujúcim hlukom, ktorý otupuje a mätie náš sluch a núti nás zabúdať na plodnú a tvorivú moc ticha.
Zastav sa trochu a neživ v sebe sterilné a neplodné myšlienky, ktoré sa rodia z uzavretosti a sebaľútosti a bránia nám vykročiť druhým v ústrety a zdieľať s nimi ich ťažkosti a trápenia.
Zastav sa na chvíľu pred prázdnotou toho, čo je dočasné, pominuteľné a povrchné, čo nás oberá o korene, vzťahy, zmysel putovania, aj o vedomie, že sme stále na ceste.
Zastav sa, aby si sa díval a rozjímal!
5. Hudba
6. Dívaj sa na znamenia, ktoré udržiavajú pri živote oheň lásky, viery a nádeje. Na tváre vyžarujúce Božiu nehu a dobrotu, ktorá medzi nami pôsobí.
Dívaj sa na tváre našich rodín, ktoré sa deň čo deň usilujú statočne kráčať životom a ktoré sú napriek mnohým ťažkostiam a trápeniam odhodlané vytvárať zo svojich domovov školu lásky.
Dívaj sa na tváre, ktoré čakajú na vysvetlenie: na naše deti, našich mladých, ktorí sú plní budúcnosti a nádeje, zajtrajškov a možností a potrebujú oddanosť a ochranu. Živé ratolesti lásky a života, ktoré si neustále hľadajú cestu medzi našimi prízemnými a sebeckými kalkuláciami.
Dívaj sa na tváre starých ľudí poznačené časom: je v nich zapísaná živá pamäť nášho ľudu. Zrkadlia činorodú Božiu múdrosť.
Dívaj sa na tváre chorých a tých, čo sa o nich starajú; tváre, ktoré nám svojou krehkosťou a službou pripomínajú, že hodnotu ktoréhokoľvek človeka nemožno nikdy zúžiť na otázku zisku a úžitku.
Dívaj sa na skrúšené tváre tých, čo sa snažia napraviť svoje omyly a zlyhania, premeniť situáciu svojej biedy a bolesti a ísť ďalej.
7. Hudba
8. Dívaj sa a rozjímaj o tvári Ukrižovanej Lásky, ktorá neprestáva z kríža rozdávať nádej, podávať ruku tým, ktorí sa cítia byť ukrižovaní a ktorí nesú na svojich pleciach bremeno prehier, sklamaní a smútku.
Dívaj sa a rozjímaj o skutočnej tvári Krista, ukrižovaného z lásky ku všetkým bez výnimky. Ku všetkým? Áno, ku všetkým. Hľadieť na jeho tvár je v tomto pôstnom čase pozvaním plným nádeje na premáhanie démonov nedôvery, apatie a rezignácie. Tvár, ktorá nás nabáda volať: Božie kráľovstvo je možné!
9. Hudba
10. Zastav sa, dívaj sa a vráť sa.
Vráť sa do domu svojho Otca. Vráť sa bez strachu do túžobnej a otvorenej náruče svojho Otca, ktorý je plný milosrdenstva a očakáva ťa (porov. Ef 2,4).
Vráť sa! Bez strachu: tento čas je vhodný na návrat domov, do domu „môjho i vášho Otca“ (porov. Jn 20,17). Je to čas, aby sme sa nechali dotknúť srdca... Zotrvanie na zlej ceste prináša len sklamanie a smútok. Pravý život je celkom iný a naše srdce to veľmi dobre vie. Boh neochabuje, ani sa neunaví pri podávaní ruky (porov. Misericordiae Vultus, 19).
Vráť sa bez strachu a zaži liečivú a zmierujúcu nežnosť Boha. Nechaj ho, aby uzdravil rany hriechu a naplnil tak proroctvo adresované našim otcom: „Vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce, vložím do vás nového ducha, odstránim z vášho tela srdce kamenné a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich. Budete bývať v krajine, ktorú som dal vašim otcom a budete mojím ľudom a ja budem vaším Bohom.“ (Ez 36,26).
11. Hudba
12. Zastav sa, dívaj sa, vráť sa.
13. Hudba