Keď dnes čítame slová apoštola Pavla, zdá sa, že on nemá strach pred nikým a pred ničím. Sebavedome píše: Ak Boh za nás, kto proti nám? My asi nie sme takí odvážni. Ešte menej sa dokážeme stotožniť s apoštolovým odôvodnením: Lebo Boh vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás (Rim 8,31-33). Je to pre nás príliš nábožné, príliš teologické... Keď sa lepšie pozrieme na Pavol text v 8. kapitole Listu Rimanom, vidíme tu obraz Boha spojený s predstavou súdneho konania. Na súde je sudca, žalobca i obhajca obvineného. V Pavlovom koncepte je však všetko inak. Pavol najskôr nevidí žalobcu: Kto bude žalovať na Božích vyvolených? Potom nevidí ani sudcu: A kto odsúdi? Vidí však obhajcu: Je to Kristus Ježiš, po pravici Božej, ktorý sa prihovára za nás. Celý proces začína u Boha samého, ktorý vydal svojho Syna za všetkých, a tým nám aj všetko daroval.
Môžeme si pripomenúť, že List Rimanom napísal apoštol ľuďom, ktorých osobne nepoznal, takže má skôr charakter odbornej prednášky ako listu. Pavol vedel o problémoch kresťanov v Ríme, kde boli Židia rozdelení, až znepriatelení podľa toho, ktorí z nich prijali Ježiša Nazaretského za Mesiáša a ktorí nie. To malo vplyv na celú kresťanskú komunitu v Ríme a mýlilo to aj kresťanov pôvodom z pohanstva. Svoje vyznanie dôvery v Boha, ktorý je na strane ľudí, hoci sú hriešni, apoštol napísal, aby vysvetlil základ kresťanskej viery. Nejde o nové predpisy, nové rituály, ba ani o nové učenie. Ide o novú skúsenosť s Bohom. Tá stará spočívala na predstave, že Boh je sudca, ktorý nám dal svoje zákony a všetko vidí; odmení nás, ak ich zachováme, a potrestá, ak ich neposlúchneme.
Iste, aj od Ježiša poznáme vyjadrenie, že nestačí, ak sa navonok modlíme a navonok zachovávame prikázania, ak nepočúvame Božie slovo a neplníme jeho vôľu. Počúvanie Božieho slova a plnenie Božej vôle však Ježiš nikdy nevykladal ako plnenie „litery zákona“. Viera je pre Ježiša (a tak aj pre Pavla) vďačná odpoveď človeka na Božiu lásku poznanú v Ježišovi. Taliani povedia grazia, keď sa chcú poďakovať, a to isté slovo znamená aj milosť. Takže dvojité grazia je vlastne kresťanská viera. Najprv je grazia (milosť, nezaslúžená láska) zo strany Boha, potom grazia (vďaka) ako odpoveď zo strany človeka. Na ľudskom súde je nepredstaviteľné, aby bol sudca v priateľskom vzťahu k obžalovanému. V takom prípade by bol vylúčený z konania a nahradený iným sudcom. Kresťanstvo však nevidí vzťah človeka k Bohu ako prísny súdny proces, ale práve ako vzťah lásky, ktorou sme obdarovaní. Tu už nie je sudca ani žalobca, ale len obhajca, len priateľ, len láska, len Boh, ktorý nás motivuje, aby sme tiež milovali.
Pred týždňom prišiel do Bratislavy na návštevu taliansky kňaz, exorcista. Videl som s ním rozhovor na TA 3. V rozhovore mi chýbali dve otázky: Aký je rozdiel medzi hriešnosťou a posadnutosťou a či Boh naozaj dovolí diablovi, aby obsadil človeka bez jeho viny (zvlášť, keď veríme, že Kristus nás od moci diabla oslobodil). Spomenul som to priateľovi jezuitovi a ten mi odpísal: Nerád hovorím o diablovi, hovorím o zle, ktoré je a nedá sa poprieť. Boh nedovolí, aby ma diabol obsadil, ak sa diablovi nepodvolím, lebo chcem robiť kariéru alebo chcem z kameňov robiť chleby alebo mať celý svet. To je diabolské, keď ti niekto ponúka, čo nie je jeho, a zvedie ťa, a keď ho neposlúchaš, zničí ťa. To robí mafia, aj naša, ak nerobíš, čo povedia, uponížia ťa, zrania... Diabli v ľudskej podobe, ktorí nič nenávidia viac, ako človeka, ktorý sa im nepodvolí...
Po sv. omši sa má dnes
v kostoloch čítať Vyhlásenie
predstaviteľov kresťanských cirkví na Slovensku proti jednému dokumentu,
o ktorom sa už dlhšie rokuje, či ho má SR podpísať. Ako budeme počuť, kameňom
úrazu je vraj gender ideológia. Pozrel
som si na stránke katolíckej teologickej fakulty vo Viedni, čo hovoria katolícki
teológovia na túto tému. Našiel som tam množstvo textov – a čuduj sa svete
– nie proti, ale za gender: Ľudské práva, napr. právo na slobodu
svetonázoru a náboženstva a práva žien sa nesmú klásť proti sebe, ale sa
majú navzájom posilňovať, nie ničiť. Gender ako kategória vnímania
a analýzy, v ktorej ide o spravodlivosť, má byť nahliadaná ako
dôležitá pomôcka k tomu, že v politickej i náboženskej oblasti porozumieme,
k čomu sme vyzývaní a čo máme vnímať. Práve katolícka cirkev by tu
mala zohrať prvoradú rolu, aby si ženy a muži cirkvi Krista naozaj obliekli,
lebo niet už Žida, ani Gréka, otroka ani slobodného, niet už muža ani ženy, pretože
všetci sú jedno v Kristovi (Gal 3,26-28). (Cit. podľa: Irene Klissenbauer, Kat. teol. fakulta
Viedenskej univerzity, Inštitút systematickej teológie a etiky.)
Kto žije v najväčšom strachu? – Ten, kto žije vo tme. Kto žije bez strachu? – Ten, kto kráča vo svetle, ten, kto uveril, že Boh je za nás, že sme ním milovaní.