Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 7.1.2018

2. nedeľa po Vianociach - Kristov krst
Mk 1,7-11
Autor: Karol Moravčík
Od priateľov som na Vianoce dostal knihu o Indiánovi z kmeňa Lakotov menom Čierny Jeleň. Nejde o vymyslený príbeh, muž tohto mena zomrel v Južnej Dakote roku 1950. Uznávali ho ako tzv. svätého muža. V mladosti zažil slobodný spôsob života na prériách, neskôr žil v rezervácii, prijal krst a stal sa katechétom katolíckej cirkvi. Svätým nazývali Indiáni človeka, ktorý mal vízie (často v snoch), videl do budúcnosti, bol radcom a liečiteľom pre svojich ľudí. Predpokladom úlohy svätého muža bola vízia čiže zjavenie, ktoré sa chápalo ako prejav kontaktu s božstvom. Vízia mala svoj dej a ústredný obraz, najčastejšie išlo o nejaké zviera, vtáka či rastlinu, ale mohli to byť aj iné úkazy z prírody.

Na dnešný sviatok Krstu Krista Pána sme z evanjelia počuli, že Ježiš, keď vystúpil z vody, videl otvorené nebo a Ducha, ktorý ako holubica zostúpil naňho. Jeho videnie bolo spojené s hlasom, ktorý k nemu prehovoril: Ty si môj milovaný Syn, mám v tebe zaľúbenie. Ján, ktorý Ježiša pokrstil, nazval svoju činnosť ako krstenie vodou, ale o Ježišovi sa vyslovil, že bude krstiť Duchom Svätým.

Pojem krstiť sa spája s predstavou ponorenia do vody či pokropenia. To je vonkajšia stránka veci. Medzi Židmi v Ježišovej dobe bol krst obradom, ktorý vyjadroval snahu úprimne žiť podľa vôle Božej. Boli aj iné obrady vyjadrujúce väčšiu životnú zmenu, napríklad rituálne ostrihanie hlavy (Sk 21,23-26). Ak Ján porovnal svoje krstenie s krstením Ježišovým, nemyslel na formu krstu, ale na jeho vnútorný náboj či obsah. Ak Duchom Svätým myslíme pôsobenie Boha v ľuďoch, z nášho pohľadu ani Ján Krstiteľ nekrstil bez Ducha. Vyjadrením o krste Duchom Svätým, ktorým bude krstiť Ježiš, však Ján chcel povedať, že Ježiš svojou činnosťou bude ľudí premieňať, a to až tak, že v nich Duch Boží bude pôsobiť sám. Tento význam je skrytý aj v slovenských slovách krst, krstiť, ktoré nie sú odvodené od ponorenia do vody, ale od mena Kristus. Krstiť teda znamená robiť niekoho Kristom, premieňať ho na Krista, odovzdávať mu Kristovho Svätého Ducha.

Možno sa nám to zdá príliš. Nevieme si ani predstaviť, že máme byť ako Ježiš Kristus. Ale o čo potom ide? Vari len o to, aby sme niečo sväté zažili zvonka? Aby sme cez Vianoce prišli do svätého prostredia v kostole, nakukli do betlehema, niektorí išli na spoveď a sv. prijímanie, a tak urobili niečo sväté? Ak by sme to chápali na tejto úrovni, bolo by to podobné tomu, čo Ján Krstiteľ označil za slabý variant toho, čo bude robiť Ježiš: len krstenie vodou, splnenie povinnosti, účasť na náboženskom obrade. To zaiste nie je celkom bez Ducha, ale býva to bez premieňajúcej sily.

V čom spočíva rozdiel medzi silným a slabým krstením, silným a slabým náboženským konaním? Záleží na tom, čo hľadáme. Prírodné národy, ku ktorým patrili aj pôvodné indiánske kultúry, výslovne hľadali kontakt s božstvom. Svätými mužmi či ženami boli tí, ktorí sa o svoju skúsenosť vedeli podeliť. Nielen tým, že o svojej vízii rozprávali. Keď o Ježišovi čítame, že videl Ducha ako holubicu a počul hlas, bola to jeho osobná skúsenosť. Kontakt s božstvom je osobná vízia, oslovenie darované konkrétnemu človekovi. Obraz holubice a podobne iné prírodné obrazy sú vo vízii médiom, ktorý napomáha jej rozpoznanie a pochopenie. Osvojenie si obrazu potom uľahčuje žitie podľa vízie. Ako opravdivá sa vízia spozná podľa toho, nakoľko vizionár liečivo pôsobí, nakoľko iným radí a sprevádza ich, nakoľko vie zo svojej vízie pomôcť dobre sa rozhodovať na križovatkách súkromného i spoločenského života.

Na Nový rok som na kázni povedal, že najcennejšou okolnosťou, ktorá rozhodne o našej budúcnosti, je tzv. červená niť, ktorá sa tiahne naším životom. Nazývame to aj vízia alebo viera. Táto tiahnuca sa niť, vízia a viera je to sväté, z čoho naozaj existujeme. Nezávisle na mojej reči dostal som od jednej priateľky v ten istý deň blahoželanie k nového roku. Bol na ňom obrázok a slová: Nech našimi príbehmi vinie sa lásky zlatá niť, nech je radosť žiť! Pri tvorbe svojho PF na rok 2018 premýšľala vlastne rovnako, ako som to ja vyjadril. V našej kultúre je sprievodným zvieraťom novoročnej vízie zväčša prasiatko. Lepšia je však hviezda, o ktorej sme počuli včera, že viedla mudrcov do Betlehema. Ale aj pri hviezde si treba dať pozor, ako včera povedal pápež František, aby to nebol meteor – padajúca hviezda. Obsahom takej padajúcej vízie je úspech, peniaze, kariéra, pocty a pôžitky. Obsahom božskej hviezdy (vízie) je však pokoj a nevýslovná radosť, povedal včera František.

Hviezda, holubica, oblak či iné obrazy ako médiá svätých vízií – to často nájdeme v biblických, ale aj v tých indiánskych rozprávaniach. Svätý muž vnímajúci božstvo pomocou prírody a svätý človek v kresťanskom chápaní je niekedy jeden a ten istý. Ako som sa dočítal vo vatikánskych správach, americkí biskupi nedávno rozhodli, že môže začať proces blahorečenia Indiána menom Nicholas Čierny Jeleň.  Indiánsky svätý muž vidiaci do hĺbky božských i ľudských dejov sa čoskoro stane oficiálnym svätým katolíckej cirkvi. Objavme aj my svoju nosnú víziu, nadviažme znova svoju zlatú niť, nech nájdeme pokoj, múdrosť, silu i radosť žiť!