Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 25.12.2017

Vianoce - Narodenie Pána; omša vo dne
Jn 1,1-18
Autor: Karol Moravčík
Na vianočné sviatky som zahrnutý mnohými krásnymi vinšmi, želaniami, pozdravmi, tiež múdrymi myšlienkami a textami, ktoré dostávam alebo si sám nájdem, či už v podobe osobných vyjadrení alebo v textovej podobe alebo v podobe elektronickej na mailoch a internete. K tomu sa pridávajú zážitky pri bohoslužbách, keď sa vianočná téma vyjadruje nie na jeden, ale na mnoho rôznych spôsobov. K prežívaniu Vianoc patria aj celkom konkrétne prejavy priateľstva a rodinnosti, ktoré nemusia mať podobu materiálnych darčekov (hoci často majú), ale materiálnymi či telesnými sú už tým, že ide o konkrétnych ľudí, s ktorými si mnohorakým spôsobom dávame najavo, že o sebe vieme, o seba sa staráme, k sebe patríme, ceníme sa navzájom. Toto všetko patrí k najhlbšej vianočnej tradícii, toto úsilie byť naozaj dobrý, dať to najlepšie zo seba, vyjadriť to celkom podstatné... Každý rok sa cítim zoči-voči toľkému bohatstvu priateľstva, žičlivosti a rodinnosti nedostatočný, neschopný primerane odvďačiť sa. Preto, čo niekde poviem, prednesiem alebo napíšem, prosím, prijmite ako môj pokus vystihnúť a pomenovať to podstatné na Vianociach, a tým aj odpovedať na všetko to, čo sa ma cez tieto sviatky dotýka: cez konkrétnych ľudí (viac či menej známych), z kresťanskej a biblickej tradície, a napokon aj zo súčasného sveta.

Keď som nedávno písal do jedných novín o Vianociach, keďže išlo o svetské, nie náboženské noviny, a článok, ktorý som mal napísať, mal byť uverejnený na mieste, kde píšu intelektuáli svoje eseje, písal som dosť filozoficky. Filozofická reč napokon nám, kresťanom, nie je cudzia, veď práve na Vianoce pri hlavných bohoslužbách čítame úvod do Jánovho evanjelia, ktorý už na prvé počutie znie filozoficky: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh (Jn 1,1). Z evanjelia sú nám bližšie vianočné príbehy, zvlášť ten o narodení Ježiša v jasličkách (Lk 2,1-20) alebo ten o príchode mudrcov z východu, ktorí sa prišli Ježišovi pokloniť (Mt 2,1-12). Na rozdiel od autorov Lukášovho a Matúšovho evanjelia však autor Jánovho evanjelia zvolil pri svedectve o Ježišovi filozofickú reč, aby tak pre svojich poslucháčov presnejšie vyslovil, čo jeho narodenie znamená.

Ježišovo meno je v úvode Jánovho evanjelia zmienené len raz, aj to vo formulácii, ktorá znie filozoficky: Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista (Jn 1,17). Autor textu spomína najprv Slovo. V tradícii časti gréckej filozofie sa Slovom (Logos) myslel božský princíp, svetový rozum, ktorý od prapočiatku určuje všetko bytie, všetku existenciu. Na rozdiel od pohanských predstáv tzv. prírodných národov, ktoré vnímali božské konanie najmä cez prírodu, táto filozofia uvažuje o tom, čo je za prírodou (meta-fyzika), a presadzuje predstavu božskej idey, z ktorej sa zrodilo všetko, čo jestvuje. V nadväznosti na túto tradíciu myslenia Jánovo evanjelium uvažuje podobne, keď hovorí, že bez Slova nepovstalo nič z toho, čo povstalo, a že v ňom bol život a ten sa stal svetlom ľudí. Hranice gréckej filozofie však evanjelium prekročí, keď povie, že Slovo, božská idea, neprišlo na svet len vo forme osvietenia ľudského rozumu, ktorý je tým osvietenejší, čím je človek „netelesnejší“. Ale povie: Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami (Jn 1,14). Boh a ľudia, rozum a telo sa teda nenachádzajú v protiklade. Sú spolu.

Že Boh koná v tele, tomu verili Židia aj pred kresťanstvom. Telom mysleli telo sveta, dejiny, deje, príbehy ľudí, ktorí zažili, že Boh ich oslovuje a vedie. Hrdinami týchto príbehov neboli polobohovia ako v gréckych mýtoch, ani ľudia, ktorí sa postavili bohom ako Prometheus, Sizyfos a Ikaros, ale ľudia, ktorí sa nechali viesť Bohom ako Abrahám, Mojžiš a proroci. Biblické deje teda svedčia o tom, že Boh nie je len nad svetom a mimo neho, ale koná v ňom. To nové, čo ohlasuje Jánovo evanjelium, však ide ešte ďalej. Preto povie, že ak z Mojžišovej skúsenosti vznikol Zákon, tak z toho, že Slovo telom sa stalo, zrodila sa milosť a pravda (konanie v pravde). V tom mojom filozofickom článku som citoval teológa Karla Rahnera: Keď povieme, sú Vianoce, tým myslíme, že Boh povedal svetu svoje posledné, najhlbšie a najkrajšie slovo vo vtelenom Slove, slovo, ktoré už nemožno vziať späť, lebo je to konečný Boží čin, lebo je to sám Boh vo svete. A to slovo znamená: Milujem vás, teba, svet, a celé ľudstvo. Tu je ten rozdiel oproti gréckej filozofii i Starému zákonu. Nielen Slovo, ale aj Čin. A skúsenosť zažitá v Ježišovi, že sme milovaní, a to nielen katolíci, nielen kresťania, ale celé ľudstvo. Ak o tom to ľudstvo nevie, je to aj preto, že my, kresťania, sme si ešte nesplnili svoju domácu úlohu.

Keď sa Erwina Kräutlera, biskupa pôvodom z Rakúska, žijúceho už viac ako 50 rokov v Brazílii, pýtali, ako sa tam slávia Vianoce, povedal: Okrem toho, že nemáme sneh, máme najmä veľa chudobných. Bohatí ľudia si dávajú darčeky, ale meno Ježiš nepoužívajú. Poznajú len muža navlečeného do červeného kabáta so špicatou čiapkou na hlave. Chudobní si darčeky nedávajú, ale zato mladí i starí tlačia sa v kostoloch pred jasličkami. Bohoslužby majú zväčša bez kňazov, ale trvajú dlho, lebo ľudia chcú byť spolu, spolu chcú spievať a pohostiť sa. To, čo sú Vianoce, naši ľudia pochopili už dávno. Keď ich pozdravím: Pán s vami, neodpovedia bežným: I s duchom tvojím, ale zvolajú: Je s nami!


Ďakujem všetkým priateľom a dobrodincom za mnohé materiálne a duchovné dary a prajem nám všetkým, aby sme nielen duchovne, ale aj telesne prežili, že máme Vianoce, že On, Slovo a Čin, on Boh v Ježišovi je s nami. Dnes i po všetky naše dni!