Keď vyšla do sveta správa, že zomrel pápež Ján Pavol II., zhromaždený dav, najmä skupinky mladých ľudí na Námestí Sv. Petra, sa spontánne roztlieskal. Samozrejme, bola to reakcia na veľké pápežovo dielo a osobné svedectvo, ale na druhej strane mal potlesk aj iný, jemnejší podtext: bol záverečným aktom vynikajúceho divadelného predstavenia.
Ján Pavol II. bol prvým globálnym divadelným pápežom, prvým „mediálnym pápežom“ moderných čias. Jeho pontifikát bol vytvorený symbolizmom a každé jeho symbolické gesto sprevádzali zodpovedajúce mediálne obrazy. V prvej fáze pontifikátu (1978 – 1990) sa stal symbolom proti ateistickému komunizmu, ktorý pôsobivo dopĺňali obrazy (z dosiaľ nevyjasneného) pokusu o atentát, čo mu prinieslo obrovskú celosvetovú podporu ako „krvavému svedkovi“ (martýrovi) komunizmu. Druhá fáza (1991 – 2000) bola poznačená svedectvom univerzálnej a misionárskej cirkvi, charakterizovanej novou evanjelizáciou, symbolizovanej modlitbou pri Múre nárekov v Jeruzaleme. V tretej fáze bol Ján Pavol II. známy ako trpiaci služobník, symbol viery v Boha, ľudskej dôstojnosti a mieru – najvýraznejším obrazom bolo azda posledné požehnanie Urbi et Orbi z okna jeho apartmánu, keď už bol veľmi zoslabnutý. Symboly a obrazy boli hlavným znakom jeho pontifikátu, a aj preto cirkevná politika a politické rozhodnutia zostali globálnym publikom takmer nepovšimnuté.
Odstrihnutie od reality sa v mediálnej pozornosti najviac vyostrilo za pontifikátu Benedikta XVI. Svetská história bola spájaná so sakrálno-liturgickým poriadkom, ktorý by mal priniesť kúsok neba na zem. Ratzinger chcel vniesť do sveta viac duchovnosti a zdôrazňoval, že ani ľudská politika, ani história nebudú mať posledné slovo. Avšak týmto pokusom médiá pripísali celkom nový význam. Na rozdiel od pápežovho zámeru zduchovnieť svet zostal v postmoderných médiách len jeden obraz (kľúčové slovo: pápežove topánky), a tak sa stalo, že jeden z najduchovnejších pontifikátov zostal vnímaný verejnosťou ako „vatikánsky Disneyland“. V každom prípade realita bola nahradená medialitou. Možno i pedofilný škandál, ktorý sa objavil v cirkvi, natoľko zavážil v cirkevných kruhoch, lebo nepasoval do perfektného mediálneho obrazu, a tak sa stal pozostatkom, ktorý medializovaný byť nemohol. Cirkev, ktorá dovtedy mala pre svet smerom dovnútra i navonok jednotný mediálny obraz, odhalila posledný zvyšok skutočnosti.
Virtuálne reality a nihilizmus – zrkadlo 9/11
Útok na Svetové obchodné centrum v New Yorku 9/11 je jedným zo zásadných obrazov posledných dekád. Stal sa takým „pôsobivým“, lebo vojna a vražda v ňom boli prezentované ako mediálne udalosti. Jedným z dôvodov, prečo v nás vyvoláva znepokojenie, je, že svojím spôsobom nastavuje zrkadlo západnému svetu. Nespočíva jeho podstata v tom, že v skutočnosti celý svet sa virtualizoval? A dá sa táto virtualizácia uvidieť v nihilizme, ktorý zničí všetko, s čím príde do styku? Bol nihilizmus 9/11 druhom ozveny? (Toto neslúži na ospravedlnenie alebo relativizovanie útoku, pretože ten bol skutočne nihilistickým činom!)
Západná kultúra je naviazaná na radikálny individualizmus. „Ja“ pod imperatívom absolútnej sebarealizácie musí vynájsť svoje „ex nihilo“. Všetko, s čím sa konfrontuje – historické, rodinné, sociálne a kultúrne väzby atď., a nakoniec aj celé sociálne a biologické telo – mu v tom systematicky zabraňuje. Symbolom takéhoto vývoja je perpetuum mobile, úplne sebestačný aparát, ktorý nepozná žiadnu „vonkajškovosť“ a nové megamestá, v ktorých sústavne narastá podiel svetovej populácie. Existujú mestá, ktoré sú viac periférne – bez horizontu, bez minulosti a budúcnosti (vzhľadom na to, že nie sú viazané na žiadnu politickú, ani sociálnu víziu). Vylúčenie histórie, a tým aj času (a tela) otvára bezčasový svet vo večnej prítomnosti, kde je všetko nahraditeľné; kde neexistuje ani váha tradície, ani utópia.
Priliehavý výraz na vyjadrenie tohto stavu je mediálny svet alebo lepšie „virtuálna realita“. V nej je všetko „možné byť vzdialené“ (napr. môže byť od nás stále vzdialené) a nahraditeľné. V určitom zmysle sa to dá chápať ako naplnenie dávneho sna o večnom živote bez tela. Subjekty médií, ako napríklad stretávanie sa na facebooku a pod., nie sú viac smrteľné, sú to obrazy ako „prízrak“. Subjekt túžiaci po absolútnej sebarealizácii v kapitalizme tak odumiera svojej telesnej a tradíciou zviazanej forme, aby bol vzkriesený ako virtuálny druh.
Skutočná ozvena konzervatívnych postojov, prejavujúcich sa v súčasnosti v Afrike, vo svete islamu, ale tiež medzi neokonzervatívcami a ideologickými pravičiarmi v Európe a Amerike, spočíva v odmietnutí brať tento svet taký, aký je; v názore, že totálna sebaprodukcia a realizácia „ja“ vedie k ničote. Ich najväčšia chyba tkvie v pokuse okamžitého návratu k tradíciám. Podceňujú médiá, pretože tie po dlhý čas znemožňovali návrat k tradíciám, keďže tie sú postupne premieňané na ľubovoľne zameniteľné značky. Dá sa to ilustrovať na príklade „konzervatívneho“ pápeža Benedikta: vo vnímaní súčasných médií pozostatky liturgickej dimenzie sveta, ktoré evokoval pápež (napr. v jeho zámernej sublimácii nášho každodenného života – života, poznačeného konzumom a/alebo násilím a v neposlednom rade života, ktorý by mal byť obnovený prostredníctvom vedomého návratu k tradíciám), sú tie, ktoré boli vytvorené jeho skutočnými alebo možnými červenými „Prada“ topánkami...
Pápež, ktorý možno existuje
Ani pápež František neunikne médiám. Nie je to možné, nakoľko mimo médií realita neexistuje. Aj on je pápežom „obrazov“; obrazov a symbolov – pápež milosrdenstva, pastier globálnej dediny, ktorý chce utešiť zatúlané ovce z celého sveta. Avšak – a to je možno najzaujímavejšie – v niektorých oblastiach sa zámerne snaží ochrániť svoj pontifikát pred čistou medializáciou. Pápež kladie do centra svojich úvah zraniteľnosť, čo je presne tá téma, ktorú médiá dlhodobo potláčajú. Obrazy nie sú zraniteľné; tam, kde nie je žiadna minulosť, ani budúcnosť, kde je všetko nahraditeľné, neexistuje ani žiadna zraniteľnosť. Krehkí, drobní, zraniteľní sa nedajú celkom vtesnať do obrázkov. Pápež to vie a jeho odpoveďou na tento fakt je, že sa snaží stiahnuť svoju osobu z centra záujmu. Jeho prejavy kolegiálnosti, proti klerikalizmu atď. nereprezentujú len obyčajnú „demokratizáciu“, ale skôr naznačujú povedomie o tom, že kresťanská novina môže byť prijatá len vtedy, ak sa zosobní vo veriacich, ktorí stoja najviac na okraji. Preto, ak dnes ľudia inšpirovaní pápežom a Písmom, začnú byť k sebe milosrdnejší, ak začnú brať do úvahy zraniteľnosť druhých, naznačia tým, že tento pápež skutočne existuje; že je tu ešte stále malý kúsok reality, ktorý nie je asimilovaný medializáciou; že nie všetko je vytvorené médiami...