Dlhoročným pozorovaním života v slovenskej cirkvi vidím problémy v niekoľkých skutočnostiach. Mnohí ľudia sa nezamýšľajú nad priebehom liturgie a nespájajú ju s každodenným praktickým životom. Pripomína to dávnejšie roky, keď sa do kostola obliekli „kostolné šaty“ a po skončení sv. omše sa odložili do skrine a s nimi sa na týždeň odložila aj viera či práve prežitá liturgia. Sme naučení, že keď nepôjdeš na sv. omšu – máš hriech –, tak ideš! Mnohí veriaci zasa cítia, že majú povinnosť ísť na sv. omšu a aj chcú ísť, ale nedokážu ju úprimne a skutočne so svojím kňazom prežiť. Jedna známa mi povedala, že keď kňaz začne na omši tárať alebo mentorovať, ona vypína pozornosť a rozmýšľa o svojich problémoch v rodine a modlí sa za ich vyriešenie, iná sa modlí ruženec... Mladí z kostolov odchádzajú (a mnohí už neprichádzajú späť) alebo to pretrpia.
Mne blízki ľudia i ja liturgiu dnes chápeme ako naplnenie toho, čo sme zažili a urobili počas celého týždňa, spojenú s našimi konkrétnymi životmi, je pre nás akousi iskrou zapaľujúcou našu vieru a poháňajúcou naše každodenné konanie...
V priebehu posledných 20 rokov sme v našej farnosti prežívali takúto liturgiu. Jej súčasťou boli aj homílie, počas ktorých sme nikdy nepočuli: ja a vy, ale my, alebo musíte to alebo ono, nesmiete to alebo ono, ale rozmýšľajme, prečo a ako by to bolo najlepšie vyriešiť. Čiže to neboli priame nalinkované návody, riešenia a rady, ale povzbudenia rozmýšľať o veci a hľadať (spolu) najlepšie riešenia.
Skúsenosti z jednej farnosti
Po odvolaní nášho kňaza z našej farnosti viacerí ľudia napísali svoje skúsenosti so spoločenstvom a s liturgiou. Z týchto skúseností som vybrala niekoľko postrehov.
1. Manželia Z.
Už dnes môžeme povedať, že sa naplnilo odporúčanie Vášho pána profesora Vrableca, ktoré dal študentom a seminaristom: „Hlásajte evanjelium tak, ako by ste oslovovali toho, čo skromne a nesmelo stojí pod chórom a je si neistý vo svojej viere a hľadaní.“ Nám sa to počas Vášho pôsobenia stalo. Nemyslíme to len o nás dvoch, ale aj o našich dnes už dospelých deťoch, a veríme, že to poznačilo aj našich 9 vnúčat.
2. Peter
V tejto farnosti si otvoril okná rímskokatolíckej cirkvi dokorán, aby sme sa nadýchli čerstvého vzduchu. Svojimi príhovormi dokážeš osloviť deti zo základnej školy, robotníkov a rovnako aj ľudí s akademickými titulmi.
3. Majka
V našom kostole som od nášho pána farára počúvala o láske, porozumení a o tom, ako nepremárniť svoj život. Takto podávané myšlienky evanjelia som od iných kňazov nikdy nepočula. Ku kázňam nášho pána farára sa rada vraciam ešte aj v týždni. Svojimi príhovormi podstatne prispel k vybudovaniu môjho nového vzťahu k Bohu, a to k milosrdnému Bohu. Kňazi, ktorých som stretávala pred ním, hovorili o prísnom Sudcovi, ktorého sa treba báť.
4. Ivana
V kázňach pána farára som našla radosť z viery, slobodu a lásku, dozvedela som sa veľa o dielach kresťanských filozofov a o zmysle života v duchu evanjelia.
5. Zuzka
Evanjelium som poznala aj predtým, ale až tu mi začalo hovoriť viac. Prestala som hľadať stopercentnú istotu a získala som radosť a občas možno aj odvahu.
6. Ivka
Náš príbeh je príbehom rodiny, vlastne malej cirkvi, ktorá prechádza veľkou transformáciou od tradičných prístupov, akými sme boli vychovávaní my, po nové prístupy, ktoré sú nevyhnutné pre naše adoptované deti. Je to zároveň aj príbeh rodiny, ktorá nachádza úžasné prijatie, podporu a vedenie v miestnom kňazovi a farskom spoločenstve.
7. Stanka
Náš kňaz nám povedal: „som jeden z vás“, a aj sa tak k nám správa. Tento „človečí“ rozmer je základným predpokladom pre dobrú spoluprácu a fungovanie spoločenstva. Nikdy som nepôsobila v inom spoločenstve ako vo farskom. Od malička som bola vedená k tomu, že farnosť je môj druhý domov, moja širšia rodina.
Liturgia príťažlivá a obohacujúca pre všetkých
Ako urobiť liturgiu príťažlivou a obohacujúcou pre všetkých, aby to nebola len povinná účasť, ako nás to kedysi učili?
Zatiaľ veľa závisí od kňaza, či dokáže pritiahnuť Boží ľud, laikov, resp. či im dovolí zmysluplne podieľať sa na liturgii. Ako sám kňaz prežíva liturgiu, či sa teší na stretnutie s Bohom a s Božím ľudom. Či je jeho radosť a slávenie sv. omše úprimné! Či vychádza ľuďom v ústrety (v čase konania slávenia a pod.), či ich vie povzbudiť, či im slúži alebo len dohliada na plnenie úradných nariadení...
Sme skutočne zúčastnení na sv. omši alebo sme len diváci, prípadne (ako niekto povedal) ako divadelní kritici? Ako upozorniť ľudí alebo ako dosiahnuť, aby sa nad slávením v kostole zamýšľali, aby neprijímali hocičo, aj to, považujú za nesprávne? Má zmysel chcieť zmenu od všetkých, ktorí nad tým ani nerozmýšľajú (aby ich to nepohoršilo), alebo len od tých, ktorí si myslia, že súčasný stav liturgie málo súvisí so živou vierou a zaujímajú ich problémy cirkvi? Ako spojiť práve týchto rozmýšľajúcich ľudí, aby sa necítili v cirkvi ako cudzinci, ktorým nik nerozumie? Má zmysel chcieť (čakať) zmenu od slovenských kňazov (na vidieku majú mnohí úctu a autoritu, ktorá im dodáva určité sebavedomie a istotu)?
Zatiaľ vidíme riešenie v dialógu o súčasnej liturgii a problémoch v cirkvi. Ostáva otázka, s kým viesť dialóg, akou formou a na akom fóre.