Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 15.10.2017

28. nedeľa cez rok (A)
Flp 4,12-20
Autor: Karol Moravčík
Priateľ mi rozprával, ako pred 50 rokmi vyzerala cirkevná príprava na sobáš a manželstvo. Vedel to zo spomienok svojich rodičov. Pán farár ich privítal, a potom skúšal základné modlitby. V polovičke Verím Boha ženícha prerušil a pokračovala nevesta. Podobne pri iných modlitbách. Napokon povedal: Ako vám máme zazvoniť pri sobáši? Používame dva zvony. Jeden sa volá Mária a druhý Magdalénka. Keď je nevesta počestná, zvoní sa na Márii, keď nie, tak na Magdalénke. Priateľova mama vraj odpovedala: Zazvoňte na Márii, ale môžete cinknúť aj na Magdalénku. Spomienky na staré časy sú mierne humorné, menej je už veselá súčasnosť, keď sa mnohí kňazi nazdávajú, že k sobášu či ku krstu dieťaťa môžu niekoho pustiť len po únavnom školení. Povieme si, že niečo vedieť treba. Otázka je však čo. Pred týždňom som spomínal, ako profesor Zulehner od mladých chlapcov, ktorí chceli ísť na birmovku, žiadal, aby sa na konci kurzu postavili na jednu nohu a povedali, akou víziou žil Ježiš, a či sa aj oni nadchli pre jeho program.

Sv. písmo Nového zákona dosvedčuje, že od Ježiša sme neprevzali zoznamy presných pravidiel, ale rozprávania, rozhovory a svedectvá, ktorými sa môžeme inšpirovať. Tak sme to počuli aj dnes: Najprv o vízii proroka, ako sa bude konať Božia hostina pre všetkých, a potom príbeh o odmietaní pozvaných hostí prísť na svadbu a ich nahradení zbierkou podivných indivíduí. Počuli sme aj úryvok z Listu apoštola Pavla Filipanom. Môžeme mať pocit, že Pavol sa chváli, keď píše: všetko môžem. Tento dojem sa stratí, keď si všimneme, ako dodáva: v tom, ktorý ma posilňuje. Ako píše ďalej, je to jeho Boh, ktorý sa stal aj Bohom pre ostatných, a ktorý sa dáva spoznať tak, že sa s nami v Kristovi delí o svoje bohatstvo.

Skúšal apoštol Pavol ľudí, či sa môžu stať kresťanmi? Nevieme o žiadnych pravidlách, ani modlitbách, ktoré by sa ľudia museli naučiť prv, akoby sa stali kresťanmi. Kresťan by si mal osvojiť základné modlitby tak, ako si dieťa osvojuje materinskú reč. Dieťa nemá dojem, že si niečo úporne tlačí do pamäti. Počúva rodičov, žije s nimi, chvíľu bľaboce a postupne sa naučí správne rozprávať. Podobne sa naučíme modlitby v spoločenstve blízkych. Ale dôležitejšie je, aby dieťa zistilo, kto ho má rád a u koho je doma. V prípade kresťanov je to Boh, o ktorom Pavol povie, že je jeho, ale rád bude Bohom všetkých ľudí. Môžu tomu uveriť, lebo sa o nich bohato postará.

Ako sa postará? Apoštol v úvode Listu Filipanom napísal, že od prvého dňa mali ľudia vo Filipách účasť na Kristovom evanjeliu a Boh v nich konal dobré dielo. Na záver listu napísal: prejavili ste mi účasť v mojom súžení. Takto apoštol vystihol schopnosť tých ľudí byť kresťanmi. Nikomu nehovoril: staň sa kresťanom! Len hlásal evanjelium, ponúkal bohatstvo života v Kristovi. Ak niečo vysvetľoval, tak čo znamená toto bohatstvo, aké zmýšľanie, aké konanie to prináša. Okrem iného účasť na súžení iných, spolucítenie s inými, účinnú solidaritu. V praxi to znamenalo nové sebavedomie, ktoré sa nezakladalo na majetku, úspechu, kráse, už vôbec nie na politike, ale na stotožnení sa s Kristom. S tým, o ktorom apoštol povie, že všetko môže, lebo ho posilňuje.

Pavol sa cítil ako jeden z tých, čo boli v zmysle dnešného evanjelia pozvaní na svadbu. Najskôr patril k tým, čo pozývajúcich kráľových sluhov chytali a tupili. Ale neskôr prijal pozvanie a sám sa stal sluhom kráľa, ktorý pozýva do spoločenstva, kde nik nie je ako psík pod stolom, ani nestojí ako žobrák v kúte. Profesor Zulehner na otázku, čo konkrétne znamená mať Ježišovu víziu, odpovedá vysvetlením, že každý z nás sa má ponoriť do evanjelia a podľa okolností, v ktorých sa nachádza, má oživiť niektorú jeho časť. Kresťania v období komunizmu zažili evanjelium ako cestu k slobode, pravde a ľudskosti. Kresťania v Južnej Amerike našli v evanjeliu prameň, ktorý pomáha chudobným k oslobodeniu z ich nešťastia. V bohatej Európe našli mnohí kresťania v evanjeliu podnet, aby sa zasadzovali za ochranu prírody a usilovali o mier a spravodlivosť vo svete. Pápež František zhrnul svoju víziu evanjelia do jedného slova: milosrdenstvo. Vo východnom Tirolsku sa zachovalo umelecké stvárnenie Poslednej večere z 15. stor. Na obraze je Kristus namaľovaný dvakrát. Za stolom sa delí o chlieb a zároveň kľačí pred apoštolmi a umýva im nohy. Aj v stredoveku vedeli, že Ježišova vízia znamenala milovať, deliť sa a slúžiť.

Profesor Zulehner používa aj príklad zo Starého zákona, ktorý pochádza z knihy proroka Zachariáša. Tam sa spomína, že muži z rôznych národov prídu za mužom z Izraela a chytia ho za šaty so slovami: Chceme ísť s vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh (Zach 9,23). To vyznanie vízie viery na jednej nohe bol starý rabínsky cvik, ktorým sa overilo, nakoľko je človek nadchnutý pre svoju vieru. Recitovať modlitby ako násobilku je pre niekoho možno ľahšie. Vysloviť však svoju vieru kedykoľvek ako svoj sen o živote, je však omnoho potrebnejšie a pre ostatných príťažlivejšie. Skúšajme vysloviť ten svoj, tak pekne a príťažlivo, aby aj naše deti, naši blízki, aj ľudia mimo viery a cirkvi, sa nás radi chytili a povedali: Chceme ísť s vami, lebo s vami je Boh! To je jediná skúška, ktorú by som rád vždy znova zložil.