Apoštol Pavol podľa 14. kapitoly Listu Rimanom toto znamenie našiel vo vzťahu, cez ktorý niekomu patríme. To môže súčasnému človeku znieť divne. Apoštol vychádzal z predstavy, že vždy sme pod nejakou mocou, niekomu patríme. Nemusíme myslieť len na podriadenosť inému človeku. Apoštol dáva v 6. kapitole Listu Rimanom do protikladu otroctvo hriechu a otroctvo spravodlivosti (Rim 6,16). Možnosť žiť si sám pre seba apoštol neuznáva. Hovorí o kresťanoch. Kresťania nežijú pre seba, ani sa nepodriaďujú iným pánom, ale žijú pre Pána. Zo súvislostí jeho textu vidíme, že tým Pánom myslí Ježiša Krista. Tak ako Kristus žil pre Božie kráľovstvo, tak sa kresťan hlási do práce či boja za toto kráľovstvo. Žije i zomiera pre Pána. Takýto život, povedané Pavlovým silným slovníkom, je otroctvo spravodlivosti. Protikladom je otroctvo hriechu. Ako sa to spozná, čo je jedno a čo druhé? Aj na to má apoštol odpoveď: Otroctvo hriechu vedie do smrti, otroctvo spravodlivosti vedie do života.
Kam patrím, komu som otrokom? Pravdepodobne si nekladieme často takúto otázku. Povedať, že nechcem patriť nikomu, hoci sa nám to môže zdať lákavé, neberme. To je podľa Pavla hriech. Chcieť patriť len sebe samému, žiť len pre seba samého, je hriech. Navyše, ide o ilúziu. Nielenže temer vždy človek zameraný sám na seba je otrokom niekoho iného, ale jeden z pôvodných významov slova hriech je aj skrútenie sa do seba, zaseknutie v sebe, ako dokrútený strom, ktorý stratil schopnosť narovnať sa a rásť. Moderný človek premýšľa ako byť slobodným, ale slobodu si nemožno predstavovať ako prázdny priestor, v ktorom si robíme čokoľvek a kde nikomu nepatríme. Spomínam si na vyjadrenie jedného rakúskeho historika (Fridrich Heer), ktorý vznik novodobých totalít (fašizmu i komunizmu) vysvetľoval tým, že človek v modernej dobe stratil kolísku a hrob. Odrazu nikam nepatril, nikde nebol doma. Obe totality vykorenenému človeku ten stratený domov ponúkli.
Sloboda je nanič, keď nepatríme nikam. Takže otázka nie je, či je lepšie nepatriť nikam, ale kam a komu. Pavol to videl jasne: hriech alebo spravodlivosť, bohovia pohanov alebo Kristus, ale aj: zákon Židov alebo Kristus. Keď sa pozrieme do textu 14. kapitoly Pavlovho listu, vidíme, že Pavol pred našou pasážou o tom, komu žiť a patriť, i po nej, píše rímskym kresťanom: Nehádajte sa o názoroch, ani o sviatkoch, ani o kóšer jedlách a nesúďte jeden druhého. Naráža na známe spory medzi Židmi v Ríme, z ktorých niektorí uverili v Ježiša ako Krista a iní nie. Tí, čo neuverili, žili zo zákona, z presvedčenia, že treba dodržiavať predpisy. Tí, čo uverili, žili zo vzťahu, z vnútorného stotožnenia sa s Kristom ako svojou autoritou, svojím Pánom. Pavol presne diagnostikoval, že tí, čo žijú zo zákona, operujú so strachom a strach je vždy základom neurózy a vedie k depresiám. Kto však žije zo vzťahu ku Kristovi, vytvoril si ten vzťah zo skúsenosti prijatia, objatia a domova, ktorý mu poskytol Kristus. Tak to napokon zažil sám Pavol. Preto aj zjavenie vzkrieseného Krista, ktoré zažil, opísal slovami: Skúsil som, že som milovaný.
Ten mladý muž, ktorý sa u mňa pripravoval na sobáš v kostole, pocítil ako ublíženie, keď ho kňaz na úrade jednoducho začlenil medzi nekresťanov a neveriacich. Odvážim sa povedať, že kto patrí systému, zákonu, predpisom, hoci sú to aj predpisy cirkevné, a nedá skúsiť človeku, že patrí niekomu, kto ho miluje, kto ho dokonca viac miluje ako nevesta svojho ženícha, nie je veriaci. A naopak, kto si tú otázku kam patrím, kladie, a neodpovie si len tak, že sebe alebo svojej neveste, ale túži mať domov, kde bude prijatý, uctený a milovaný, je veriaci, hoci je aj nepokrstený.
Pavol to vymedzil jasne: Privolávame život alebo smrť, radosť alebo smútok, odvahu alebo strach? Aj pre nás je to prístupná možnosť ako spoznať, či sme veriaci alebo nie. Čo šírime, čo zažíname okolo seba? Život, radosť, odvahu, domov? Ak áno, sme veriaci, vieme, kam patríme.