Pápež Benedikt XVI. má autobiografickú knižku U môjho života. Zachytila ma tam nenápadná spomienka na to, keď bol počas Druhej svetovej vojny v Burgenlande, na hraniciach Československa, Maďarska a Rakúska. Keďže študenti teológie neboli dosť hodnoverní pre priame bojové úlohy, tak bol v pracovnej čate. V čase, keď sa už blížil Rusi, kopali „Juhovýchodný zákop“, ktorý mal zastaviť postup ruských vojsk. Dnešný pápež spomína, ako mali fašisti nacvičené rituály dokonca s lopatou. Po skončení práce ju bolo treba vyhodiť správnym spôsobom na plece, potom ju očistiť, správne odložiť na svoje miesto. Hovorí, že to bola až pseudoliturgia. Zažili si veľa šikanovania kvôli tomu. Keď sa však blížil front, jedna z vecí, ktorá ukazovala na nebezpečenstvo bola tá, že ich zrazu nikto nešikanoval za lopatu. A lopaty zostávali zašpinené od hliny. Pápež hovorí, že sa veci prepadli do svojej všednosti, už neboli liturgiou a on tam vnímal, že v akom sú úpadku.
Druhá vec, ktorú by som chcel k tomu povedať, je zas rozhovor s Anselmom Grunom, benediktínskym mníchom, ktorý je jeden z najčítanejších kresťanských autorov v týchto časoch. Novinári mu položili otázku, že čo by robil, keby vedel, že má len rok života (pretože dosť často píše o podobných témach). Odpovedal, že by robil to čo doteraz. Len by si asi viac uvedomoval význam prítomného okamihu, ľudí okolo neho, že by to viac preciťoval. Zachytilo tam, že nič svetoborné, len viac precítiť to, čo máme. My ľudia potrebujeme niektoré veci zvýrazniť, urobiť ich liturgiou, i keď niekedy vieme robiť aj pseudoliturgiu. Ide o to, aby sme veci života, sám život nepremeškali a súčasne, aby sme nerobili z nepodstatných vecí to podstatné.
V dnešnom evanjeliu sa hovorí o hostine, o svadbe. Tieto obrazy sa v SZ často používali na opis stretnutia s Bohom. Počuli sme, že niektorí to pozvanie odmietli. Sme pozvaní všetci na konečnú hostinu raz po smrti. Či nebude premeškaná, to záleží od toho, ktoré veci zvýrazníme v živote a ktoré presunieme do všednosti.
Hostinou je však aj toto naše stretnutie v kostole. Aj na ňu sme pozvaní. Premýšľam nad tým, čo by bolo treba, aby to bolo skutočné stretnutie, skutočná hostina. A na um mi prichádza jednoduché slovo – pokánie. Slovo, ktoré sme často počuli, ktoré je niekedy ťažké. Ale môcť sa stretnúť na skutočnej spoločnej hostine sa bez toho nezaobíde. Predstavte si otca, ktorý má od svojho syna veľké očakávania, ale syn ich neplní. Otec mu to vytýka, neraz ho urazí (že všetko pokazí, že nič si neváži), syn mu občas tiež nie šťastným spôsobom vráti. Ak by sa tí ľudia mali spokojne a radi stretnúť pri spoločnom stole, tak nepomôže nič iné, ako spomenuté slovo. Čím viac budú chcieť toho druhého premeniť a pripraviť, tým viac sa medzera medzi im zväčšuje. A to je príklad človeka, ktorý nemal svadobný úbor. Odborníci hovoria, že na kráľovských hostinách to oblečenie rozdávali. Preto sa Pán tak rozhneval. A ten odev symbolicky naznačuje práve našu schopnosť pokánia. To je podmienka skutočného stretnutia.
Hovoril som o hostine a o nepremeškaní života. My sme toto pozvanie prijali, sme tu. Možno by bolo dobré dnes aj poďakovať za to, že nie sme ako tí ľudia z evanjelia, že ešte sa vieme stretnúť, vieme počúvať slová o pokání, vieme nad nimi premýšľať. Aj to môže byť znakom hlbšieho precítenia vecí, ktoré máme, môže to byť vystúpenie všednosti do oblasti posvätného.