Na túto otázku si môžeme odpovedať pomocou príbehu, ktorý sa dnes číta z evanjelia. Začína rozprávaním o žene, ktorá išla ku hrobu. Veľký kameň, ktorým sa v Palestíne zatvárali hroby (jaskyne), našla odvalený. Vyľakalo ju to a išla hneď za dvoma mužmi z Ježišovej partie, aby im to oznámila. Tí sa tiež zľakli, že hrob je zneuctený, a utekali sa pozrieť. Jeden z nich preskúmal jaskyňu a nevedel, čo si má myslieť, o druhom sa vraví, že keď videl, uveril. V pokračovaní príbehu sa opäť spomína žena, ktorá tých mužov k hrobu priviedla. Keď odišli, zostala tam a plakala. Plakať sa dá pri hrobe z rôznych dôvodov. Na otázku prečo plače, žena odpovedala, že vzali jej Pána. Ako sa dozvieme z pokračovania príbehu, Pánom myslela Ježiša. Keď ju stretol, nepoznala ho, až po tom, ako ju menom oslovil. Potom sa spomínajú ešte dve úlohy. Ježiš hovorí o svojej úlohe vystúpiť k Otcovi (Bohu) a Mária Magdaléna dostane úlohu zvestovať o tom Ježišovým bratom (učeníkom).
My, čo chodievame do kostola, na otázku, prečo sme tu, by sme asi odpovedali slovami, že veríme, že Ježiš vstal z mŕtvych a oslavujeme to. Tá pôvodná otázka cudzinca však touto odpoveďou uspokojená nebude. Pozrime sa preto ešte raz na dnešný príbeh evanjelia. Mária Magdaléna plače, lebo jej vzali Pána. Nemyslím si, že Ježiša nazývala pánom tak, ako podriadený nazýva svojho nadriadeného. Podriadený vie, že niekedy musí vydržať v nižšej pozícii, ale nie je to nič, čo vyhľadáva. Pojem Pán sa v židovskej tradícii ujal na označenie toho, kto je Bohom poslaný, aby sa zastával ľudí, aby rozbitý národ dal pospolu a liečil jeho trápenia a rany. Pán v chápaní Márie Magdalény je teda niekto, kto ju má rád a dáva jej silu žiť, nie nadriadený šéf. To, čo nazývame zmŕtvychvstaním, môžeme teda označiť aj za nájdenie svojho Pána, nájdenie toho, kto nám dáva schopnosť milovať a silu žiť. Toto nájdenie však nie je privátne. Mária Magdaléna sa má čo najskôr podeliť o svoj objav s ďalšími ľuďmi a Ježiš hovorí o svojej úlohe vystúpiť k svojmu Otcovi, o ktorom súčasne hovorí, že je aj naším Otcom, naším Bohom.
Kresťanstvo začínalo ako malá skupina vyznávačov židovského proroka na periférii vtedajšieho impéria. Začínalo v antickom svete, kde filozofi verili na Boha, ktorý je neosobne (transcendentne) povýšený nad pominuteľný svet, a kde antické ľudové báje zasa rozprávali o bohoch, ktorí rozhodujú o osudoch sveta niekde na Olympe, ale ani náhodou si nik nemohol myslieť, že by niekto z tých bohov mal záujem byť otcom či dokonca bratom biedneho človeka. Kresťanstvo sa stalo vierou mnohých ľudí práve preto, že spoznalo a uverilo, že Boh v Ježišovi je aj naším Bohom a naším Otcom, a Ježiš naším Pánom a naším bratom súčasne. V praxi sa to skúsilo ako dvojaké solidárne prúdenie: medzi Bohom a ľuďmi a medzi ľuďmi navzájom.
Keď som čítal texty meditácií, ktoré pred rokom vo Vatikáne predniesol jeden taliansky rehoľný kňaz pred pápežom a ďalšími ľuďmi rímskych úradov, prekvapilo ma, ako tieto meditácie zneli nežne, miestami humorne, liečivo a hrejivo. Medzi tými meditáciami je aj jedna o dnešnom príbehu. Autor Ermes Ronchi píše: Prvé slová Vzkrieseného vo veľkonočnej záhrade sú naplnené mimoriadnou nehou: hovor mi o tvojich slzách, sú pre mňa dôležitejšie než všetko ostatné, záleží mi na tvojom srdci, ktoré sa chveje. Žena, prečo plačeš? Ježiš nehovorí: už neplač, nežiada vysvetlenie, ale skloní sa k nej, aby ju objal, aby si ju pritisol k sebe a daroval sa jej... Toto prvé slovo Vzkrieseného, pokorné, dojemné, ma vždy dojme. Boh života sa zaujíma o slzy. Vzkriesený sa skrýva vo vnútri, nežiari, nevnucuje sa... (E. Ronchi, Klíčové otázky evangelia, Praha 2017, 126-128.)
Niektoré naše kostoly sú farebné, iné pôsobia chladne. Na múroch a dekoráciách však až tak nezáleží. Záleží na nás, ktorí tie kostoly občas napĺňame. Záleží na nás, či sa jeden s druhým i s možným cudzincom dokážeme podeliť o svojho Pána, či sa zaujímame o moc, zaistenie a prestíž alebo o slzy a úsmevy. Záleží na nás, či dokážeme udržiavať solidárne prúdenie silnej lásky, v ktorej sa zjavil vzkriesený Ježiš.
Prajem nám všetkým, aby sme boli veľkonočnými ľuďmi a spoznali to podľa toho, že sa dokážeme podeliť o svoje slzy i svoje radosti.