(Dietrich Bonhoeffer)
Mária stála vonku pri hrobe a plakala. Ako tak plakala, nahla sa do hrobu a videla dvoch anjelov v bielom sedieť tam, kde predtým ležalo Ježišovo telo; jedného pri hlave, druhého pri nohách. Tí jej povedali: „Žena, prečo plačeš? Odpovedala im: Vzali môjho Pána a neviem, kam ho položili. Keď to povedala, obrátila sa a videla tam stáť Ježiša; ale nevedela, že je to on. Ježiš sa jej opýtal: Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš? Ona si myslela, že je to záhradník a povedala mu: Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem. Ježiš jej povedal: Mária! Ona sa obrátila a povedala mu hebrejsky: Rabbuni!, čo znamená Učiteľ. Ježíš jej povedal: Nezdržuj ma, lebo som ešte nevystúpil k Otcovi, ale choď k mojim bratom a povedz im: Vystupujem k svojmu Otcovi a k vášmu Otcovi, k svojmu Bohu a k vášmu Bohu. Mária Magdaléna išla a zvestovala učeníkom, že videla Pána a že toto jej povedal (Jn 20,11-18).
1.
Po mlčaní Veľkej soboty sú prvé slová Vzkrieseného vo veľkonočnej záhrade naplnené mimoriadnou nehou: hovor mi o tvojich slzách, sú pre mňa dôležitejšie než všetko ostatné, záleží mi na tvojom srdci, ktoré sa chveje. Prvú vec, ktorú Ježiš v to ráno uvidí, je iskriaci závoj sĺz, je to tvár sveta zavlažená slzami. Kvôli týmto slzám prišiel.
Žena, prečo plačeš? Ježiš nehovorí: už neplač, prestaň s tým nárekom. Nežiada vysvetlenie, ale skloní sa k nej, aby ju objal, aby si ju pritisol k sebe a daroval sa jej.
Mária plače z lásky. Oplakáva toho, ktorého miluje. Plače mnoho, pretože mnoho miluje. Toto prvé slovo Vzkrieseného, pokorné, dojemné, ma vždy dojme. Boh života sa zaujíma o slzy. Vzkriesený sa skrýva vo vnútri, nežiari, nevnucuje sa; v jeho hlase sa chveje bolesť: neplač, priateľka moja.
Ježiš, človek stretávania, začína stretnutie svojim nezameniteľným spôsobom: Jeho prvý pohľad nikdy nepatrí hriechu človeka, ale vždy utrpeniu a núdzi. Ježiš zakúša bolesť z bolesti tej ženy a ujíma sa jej. Má vášeň pre utrpenie svojich maličkých.
V poslednej hodine Veľkého piatku sa na kríži zaoberal bolesťou a úzkosťou jedného zločinca; v prvej veľkonočnej hodine sa zaoberá bolesťou a láskou Márie. Chveje sa spolu s chvejúcim sa srdcom svojej priateľky a pritom zabúda na seba. To je typický, jedinečný Ježišov štýl.
2.
Prvú vec, ktorú nové oči Vzkrieseného uvidia, je tá najstaršia tvár dejín, tvár plačúca. Svet je doteraz v nesmiernom žiali, vidíme ho okolo seba i v sebe; ale svet je tiež nesmierne rodenie, kde Boh dohliada na každé narodenie, na každé znovuzrodenie.
Žena, prečo plačeš? Toto Slovo ma oslovuje, na miesto „ženy“ mám napísať svoje meno a s ním meno celého ľudstva. Biblický Boh je zberateľom slz, skláňa sa nado mnou, aby ani jedna nevyšla nazmar. Počíta ich a uchováva vo svojej amfore. A ešte v posledný deň bude pripravený osušiť každú slzu na tvári svojich detí. Zberateľom sĺz je tiež veriaci človek. Práve vďaka tomu chápeme Ježišovo slovo, ktoré adresuje nám: Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Žatvou sĺz je tento svet, v ktorom ich nikto nezbiera, nikto neutiera. Tie nesmierne archívy sĺz, pozbierané po jednej, sú Božími pokladmi.
Už niekoľko rokov mám výsadu sprevádzať skupinu rodičov, ktorí stratili za dramatických okolností svoje dieťa, pri dopravnej nehode, kvôli chorobe, drogám, samovražde.. Sú to ľudia trpiaci veľmi veľkou bolesťou. Pri jednom stretnutí nám jeden z rodičov rozprával prorocké podobenstvo: V deň, keď sa stretneme s Pánom tvárou v tvár, sa my všetci rodičia opýtame, prečo: prečo môj syn, prečo moja dcéra, prečo... Vtedy sa Boh priblíži ku každej matke, ku každému otcovi, pristúpi ku každému z nás a poprosí o odpustenie: je mi to ľúto, odpusť mi, nemohol som zachrániť tvoje dieťa, nemohol som, odpusť mi. Podíva sa každej matke i otcovi do očí a jeho oči, oči Boha, sa naplnia slzami. Potom bude na každom otcovi i matke, na tých, ktorí sa veľa naplakali, aby Pána objali, bude na nich, aby osušili Božie slzy.
Nepoznáme dôvod, prečo je toľko utrpenia. Biblia – všetci sme sa na to veľakrát pýtali – nepodáva žiadne vysvetlenie zla. Ani Ježiš nikdy nepovedal, kde je jeho pôvod a ako sa tíšia pramene plaču. Poznáme len jeho prvú reakciu na utrpenie. Ježiš prejavuje súcit. Ale otázka „prečo plačeš?“ obsahuje tiež druhý dôležitý význam. Existuje bolesť bez „prečo“. Navyše má bolesť istý druh genealógie sĺz, má prarodičov, ktorými sú korupcia, znechutenie, nespravodlivosť. Existuje akoby genealogický strom sĺz tohto sveta, po ktorom možno prísť k počiatku, ku koreňom: Hlad má svoje „prečo“, utečenci majú za sebou celé hory „prečo“, častý výskyt nádorov má svoje „prečo“.
Pýtať sa na tieto príčiny je úloha učeníkov. Byť prítomný tam, kde sa plače, prinášať nie slová, ale naše mlčanie a naše načúvanie, je úloha učeníkov. A prinášať náš hlad po spravodlivosti a spoločne sa dať do odstraňovania koreňov zla.
3.
Čo robiť, aby sme videli slzy, pochopili ich, dotýkali sa ich a nechali sa nimi dotknúť? Treba sa nám učiť Ježišovmu pohľadu a jeho gestám, v ktorých sa ukazuje ako milosrdný Samaritán: vidieť, zastaviť sa, dotknúť sa; tri slovesá, ktoré nikdy nesmieme zabudnúť, tri z desiatich slovies, ktorými je opísaný milosrdný Samaritán, ten, ktorému skríži cestu človek, čo narazil na lupiča (Lk 10,30-35).
Desať slovies, ktoré rád počujem a čítam ako nových desať prikázaní, nový dekalóg prístupný všetkým: uvidel, mal súcit, zastavil sa, obrátil sa, obviazal, naložil, dopravil, urobil všetko možné, zaplatil až do posledného haliera: keď nestačí, zaplatím ti, až sa budem vracať.
Vidieť. Samaritán uvidel a premohol ho súcit. Videl rany človeka a cítil sa zasiahnutý. Ranami, ktoré sú však neviditeľné pre toho, kto stratil oči srdca. Existuje jediný spôsob, ako poznať chudobného, Boha, mesto, ranu, kvet: kľaknúť si a pozerať na nich zblízka. Poznávať môžeme len na kolenách. Hľadieť druhým do tváre, do očí, na ich hlas z milimetrovej blízkosti, nie z diaľky. Pozerať sa ako deti a ako zamilovaní.
Tvárou v tvár životným ranám by niečo v nás chcelo nevidieť, zavrieť oči, otočiť hlavu inam. Tak to robia – ako to zjavuje posledný súd – falošní učeníci: „Pane, kedy sme ťa videli hladného, smädného, nahého?“ Dívali sa bez toho, aby videli, nemali oči na to, aby videli rany tohto sveta. Slepí v srdci. Nám ale nemôže byť jedno, ako sa dívame.
Zastaviť sa. Nie prejsť okolo ako kňaz a levita. Okolo nie je nič, tým menej Boh. Skutočný rozdiel nie je medzi kresťanmi, moslimami alebo židmi, veriacimi či neveriacimi, ale medzi tým, kto sa zastaví pri ranách, a tým, kto sa pri nich nezastaví a ide rovno ďalej.
Náš život je bez odpočinku, je to beh, horský výstup bez vydýchnutia, takže duša často zostáva pozadu, bez dychu. Na čo ti to je, že dosiahneš vysokú horu alebo získaš celý svet, keď pritom stratíš svoju dušu? Pre tento svet urobím veľa vtedy, keď preruším svoj beh a zastavím sa, zastavím sa, aby som povedal „ďakujem“. Zastaviť sa pri živote. Dostojevskij raz povedal: „Miluj svoj život viac než svoju logiku, lebo len vtedy pochopíš jeho zmysel.“ Ak si sa venoval čo len jednu hodinu tomu, aby si sa zaoberal bolesťou nejakého človeka, potom vieš viac, si múdrejší než ten, kto prečítal všetky knihy. Si múdry životom.
Dotýkať sa. Na začiatku Markovho rozprávania Ježiš stretne malomocného, ktorý naňho volá o pomoc. Pred týmto malomocným, ktorý je chodiacou mŕtvolou, sa Ježiš zastaví. A potom sa ho dotkne. Vždy, keď je Ježiš pohnutý súcitom, dotýka sa. To slovo je pre nás tvrdé. Vystavuje nás skúške. Nie je to nič spontánne dotknúť sa nakazeného človeka, človeka s infekciou, ruky žobráka. Ježíš sa dotýka malomocného a týmto dotykom ho miluje a láskou uzdravuje.
Vidieť, zastaviť sa, dotknúť sa: malé gestá, ale noc začína s prvou hviezdou, nový svet s prvým milosrdným Samaritánom. Dnešná rýchlosť spôsobuje slepotu a slepota tvrdosť srdca. Slepota a rýchlosť tvoria neviditeľné veci, toľko neviditeľných vecí v našich mestách, toľko chudobných, okolo ktorých prechádzame a ani si ich nevšimneme.
Pohľad bez srdca pôsobí tmu a potom vedie k činnosti, ktorá pustoší ešte viac: je nebezpečenstvo, že neviditeľní budú premenení na vinníkov, že obete – migranti, utečenci, chudobní – sa stanú vinníkmi a príčinou problémov. Slzy sa premenia na hrozbu!
Ak vidím, zastavím sa a dotknem sa, keď osuším slzu, potom nezmením svet, nezmením nespravodlivé štruktúry, ale naštepil som myšlienku, že hlad nie je neprekonateľný, že slzy druhých majú nárok na mňa, že neobídem toho, kto je v núdzi. Že opakom lásky nie je nenávisť, ale ľahostajnosť.
Stáročia pod vládou moralizmu urobili zo skutkov milosrdenstva povinnosti, ktoré človek robil s nechuťou, ako cenu, ktorú musel zaplatiť za spásu. V skutočnosti v nich rozkvitajú nové spoločenské vzťahy, ale aj tí, ktorí ich robia, pretože tomu, kto koná dobro, sa vedie dobre! Aj v boľavom srdci, na cestách, ktoré sa zdali byť bezvýchodiskové, uprostred samoty a opustenosti, zaznieva veľkonočná zvesť.
4.