Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Amoris laetitia a jeden rozhovor na „Postoji“

Autor: Karol Moravčík; poznámky k besede dňa 14. 3. 2017.

1.

Dokument Amoris laetitia si treba na Slovensku všímať aj v širšom kontexte. Ten spôsobuje, že jeho vydanie spustilo aj novú vlnu útokov na pápeža Františka. Pomôckou na zorientovanie môže byť text rozhovoru, ktorý bol uverejnený na internetovej stránke: www.postoj.sk . Rozhovor viedol redaktor Martin Hanus s Thomasom Sternbergom, prezidentom Centrálneho výboru nemeckých katolíkov. Redakcia uviedla rozhovor slovami: „V Nemecku sa už nikto nespovedá.“ Mne sa zdal tento titulok moralizujúci a povyšujúci sa nad nemeckých katolíkov. Centrálny výbor nemeckých katolíkov je organizácia, ktorá zastupuje katolíckych laikov v SRN, T. Sternberg je zároveň poradcom Nemeckej biskupskej konferencie a poslancom za CDU v sneme Severného Porýnia – Vestfálska. 

Redaktor „Postoja“ od počiatku viedol rozhovor ako obviňujúci výsluch. Keď Sternberg spomenul, že len asi 10% z celkového počtu nemeckých katolíkov sa zúčastňuje na nedeľných bohoslužbách, redaktor to označil za kolaps katolíckej cirkvi v SRN a ako dôkaz úpadku nemeckých katolíkov pridal, že v Nemecku sa už temer nik nespovedá. Keď Sternberg odpovedal, že napriek neúčasti na spovedi katolíci chcú pristupovať k eucharistii, redaktor vyslovil svoju pochybnosť o tom, či je v Nemecku slávenie eucharistie vôbec platné. Nemecký katolík ho poučil, že eucharistia nie je automaticky naviazaná na spoveď, pretože ona sama má silu odpúšťať hriechy. (Tým samozrejme netvrdí, že spovedať sa je zbytočné.) Tiež poukázal na iné formy účasti na živote cirkvi: 10% katolíkov prichádza každú nedeľu na bohoslužby, ďalších 25% raz do mesiaca. Mnohí ďalší platia cirkevné dane a iné príspevky a angažujú sa vo svojej farnosti kultúrne a sociálne.

Redaktor sa pýtal, ako sa v sekularizovanej spoločnosti darí odovzdávať kresťanskú vieru deťom. Sternberg, otec piatich detí, pripomenul, že je veľmi dôležité, aby ľudia cítili vo viere oporu, aby sa cítili v cirkvi prijatí (aj keď nechodia pravidelne na sv. omšu) a aby eucharistiu mohli prijímať aj menej dokonalí veriaci. Namiesto klasickej konvenčnej cirkvi nevidí ako riešenie stiahnuť sa do malých spoločenstiev, ktoré si budú nahovárať, že sú jedinými správnymi ostrovčekmi viery, ale nádej vidí v spoločenstvách, ktoré sú otvorené aj voči ľuďom na okraji, ako to často pripomína pápež František.

V ďalšom priebehu rozhovoru sa redaktor pýtal na liberalizmus nemeckých katolíkov a ako argument uviedol žiadosť nemeckých katolíkov, aby sa zrušil povinný celibát kňazov. Sternberg ho poučil, že to nie je liberálna požiadavka, naopak, v tejto téme ide o slávenie eucharistie – aby bola vôbec slávená. Redaktor začal menovať rad ďalších údajne liberálnych požiadaviek: požehnanie homosexuálnych párov, povolenie prijímať eucharistiu rozvedeným a znovu sobášeným, diakonát žien a iné. Sternberg sa snažil vysvetliť kontext týchto záležitostí a ocenil postoj nemeckých biskupov voči rozvedeným a znovu sobášeným párom.

Redaktor reagoval priam úderom pod pás: Vy vlastne hovoríte, že rozdiel medzi učením cirkvi a životnou realitou treba vyriešiť tak, že učenie sa musí prispôsobiť realite! Sternberg mu pripomenul, že pápež sám dal ešte pred synodou o rodine zisťovať, aká je realita a čo si myslia veriaci ľudia. Potvrdila sa tušená skutočnosť, že oficiálne učenie cirkvi o manželstve a rodine nemá medzi veriacimi takmer žiadnu akceptáciu. Sternberg výstižne doplnil: Nejde o to, aby sme učenie prispôsobovali móde, ale o to, aby sme mali učenie, ktoré dáva ľuďom odpovede na ich otázky. Lebo, aký zmysel má učenie, ktoré je čisté, ale nikoho sa nedotkne?

František jasne hovorí: Rozhodujúci je najskôr človek so svojimi problémami a starosťami. Preto pokladajú nemeckí katolíci za správne, aby za určitých podmienok aj druhý raz sobášení ľudia prijímali eucharistiu a cítili sa byť súčasťou spoločenstva. Nie je ani zrozumiteľné, ako niekoho možno začleniť do spoločenstva pri súčasnom vylúčení zo sv.  prijímania. Redaktor sa spochybňujúco pýtal, či s tým biskupi súhlasia, na čo mu Sternberg odpovedal: Áno, nedávno napísali v podstate to isté. Zároveň zopakoval, že tento prístup nie je schvaľovaním rozvodu a podcenením manželstva, ale snahou pomôcť ľuďom v zranených situáciách.

V závere rozhovoru ako ďalšie obvinenie z liberalizmu vytiahol redaktor tému ochrany života. Na Slovensku vie málokto, ako sa nemeckí katolíci desaťročia angažujú v boji proti potratom a ako je v Nemecku zákonom prikázané poradenstvo pred takým rozhodnutím. Mnohí katolíci sa v týchto poradniach venujú ženám v ich ťažkom rozhodovaní. Keď napriek všetkej snahe nebolo možné niektoré ženy presvedčiť, aby nešli na potrat, začali byť títo obetaví katolíci obviňovaní (dokonca bývalým pápežom Jánom Pavlom II.), že v tých poradniach dávajú potvrdenie ísť na potrat.

K tejto pomýlenej argumentácii sa prihlásil aj redaktor Hanus a pripomenul vyjadrenie nejakého biskupa, že v tých poradniach dávajú potvrdenie na zabíjanie. Sternberg to odmietol ako podlosť a pripomenul, že v Nemecku je poradenstvo povinné a je veľký rozdiel, či žena príde do poradenstva „Pro Familia“, kde jej povedia: žiadny problém, tu máte potvrdenie, alebo pôjde do „Donum Vitae“, kde sú za život. Stovky detí žijú vďaka tomu, že ich matky prišli do kontaktu s Donum Vitae a je absolútne farizejstvo zakazovať katolíkom prácu v týchto poradniach preto, že nie všetky ženy sa dajú presvedčiť, aby prijali svoje očakávané dieťa. Dnes pápež František hovorí, že si želá cirkev, ktorá sa nebojí, že si zašpiní ruky, ktorá ide na perifériu, cirkev, ktorá pomáha a slúži. Je ľahké zostať čistými tak, že navonok nebudeme mať nič spoločné so zlými vecami navôkol.

Rozhovor ukončil Sternberg vyjadrením, že pokladá za nesprávne dbať predovšetkým o to, či cirkev prežije, ale o to, ako si zachováme vieru a ako dokážeme slúžiť. Lebo kresťanstvo znamená slúžiť človeku a spoločnosti, byť soľou zeme a dokázať to vďaka sile viery. Ak kresťania prijmú túto svoju službu a budú mať dôveru, že nie sú na to sami, kresťanstvo v Európe má budúcnosť.

2.

Rozhovor na „Postoji“ nechcene poukázal na pozície, na ktorých sa v súčasnosti bojuje v našej cirkvi. Na jednej strane údajne pravoverný katolícky postoj, ktorý sa hlási k sviatostnému životu, účasti na bohoslužbách, na sv. spovedi, obhajuje cirkevnú náuku a trvácnosť manželstva a bojuje za život. Na druhej strane údajne laxný prístup, ľahostajnosť voči hriechu, prispôsobovanie učenia cirkvi móde, devalvácia manželstva a neúcta voči životu pred narodením.

V skutočnosti ide o klasický spor, ktorý dobre poznáme z evanjelií, spor medzi farizejmi, zákonníkmi a Ježišom. Farizeji sa angažujú za normy a prikázania, Ježiš hľadá cestu ako zachrániť človeka. Aj tzv. verejného hriešnika, aj hriešneho farizeja. Ten síce nehreší neúčasťou na bohoslužbách, ale hreší neláskou, necitnosťou voči blížnym a nepochopením Boha, ktorý nie je Zákon, ale Milosrdná láska.

Mohli by sme sa venovať jednotlivým témam rozhovoru. Napríklad mudrovaniu nad štatistikou, koľko ľudí chodí do kostola v nedeľu. Osobne mám obavy, že na Slovensku v mestách chodí menej ako tých nemeckých 10%, v Bratislave určite menej. Napokon sme sa nikdy ani nepokúsili okrem štátneho štatistického prieskumu zistiť, kto sa na Slovensku ku katolíckej cirkvi naozaj hlási.

Keď som sa pred 40 rokmi pýtal starších kňazov, ako to bolo pred vojnou, povedali: Aj za Slovenského štátu chodila pravidelne do kostola menšina. Na dedinách chodili mnohí, ale temer všetci muži zostali pred kostolom. Kňazi ich to naučili. Na filiálkach boli nedeľné sv. omše zriedkakedy, ľudia prišli peši do farského kostola, do ktorého sa nevmestili, tak stáli vonku. Zosilňovače neboli, omša bola chrbtom k ľuďom po latinsky, kázeň bola povinná iba pred jednou omšou v nedeľu, na sv. prijímanie nešiel temer nikto. Iba na najväčšie sviatky. O čom hovoria naši konzervatívci, keď hovoria o kolapse cirkvi a nespovedaní? To naozaj vidia vzor v slovenskej vidieckej predkoncilovej cirkvi?

13. marca sme si pripomenuli štvrté výročie, odkedy je pápež František v službe rímskeho biskupa. Slovenské Katolícke noviny to nepokladali za hodné zmienky. Český Katolický týdeník priniesol veľa materiálu k výročiu. Štyri strany včera venoval aj denník SME. „Nezaradený“ katolík Miro Kocúr okomentoval doterajšie pôsobenie Františka viac-menej len ako prívetivejšiu tvár; revolúcia sa nekoná.

Nesúhlasím. Najlepší teológovia z celého sveta hovoria o revolúcii. Vrcholný teológ kardinál Walter Kasper označuje milosrdenstvo, ústrednú tézu Františkovej služby, za hlavnú charakteristiku Boha a za hermeneutický kľúč na vysvetľovanie náuky a tradície cirkvi. Kňaz a teológ Július Marián Prachár sa vyjadril, že František oslovil ľudí skôr mimo cirkvi ako tých, čo sa cítia byť v cirkvi doma. Je to len čiastočne pravda. Ak sa to tak zdá, je to aj preto, že fundamentalisti, farizeji a zákonníci robia krik a je ich dobre počuť a vidieť. Zatiaľ tí katolíci, ktorí 50 rokov čakali, kto sa opätovne prihlási bez vykrúcačiek k odkazu II. vatikánskeho koncilu, mlčia alebo ozývajú sa len sporadicky. Aj preto je dôležité podporiť všetky iniciatívy, ktoré sa v súčasnosti k Františkovi hlásia a chcú do praxe uvádzať jeho podnety a myšlienky.