Kresťanstvo je náboženstvo, ktoré tiež pochádza z Východu, pričom odráža zmýšľanie Židov, ale aj Egypťanov, Babylončanov a Grékov. Rímsky vplyv sa pridal až neskôr a kresťanstvu (zvlášť katolíckemu) odovzdal najmä zmysel pre poriadok a právo. To je určite praktické, ale pre náboženstvo nepodstatné. Podstatou je spiritualita, duchovnosť, dych, ktorý dáva život. To, čo dáva život, alebo to, čo oživuje, sa omnoho ľahšie vyjadrí metaforou a získa meditáciou ako racionálnym postupom. Nie preto, že spiritualita a náboženstvo sú iracionálne, ale preto, že možnosti rozumu ďaleko prevyšujú (aspoň v jeho zjednodušenom analyticko-pozitivistickom poňatí). V pôstnom čase sa tento rok pri katolíckej liturgii čítajú veľké rozprávania z Jánovho evanjelia, ktoré, ak máme porozumieť, nemôžeme vnímať historicko-racionálne, ale skôr umelecko-meditatívne. Také je aj rozprávanie o vzkriesení Lazára.
Historika zarazí, že taká úžasná udalosť ako je vzkriesenie mŕtveho po štyroch dňoch v hrobe, sa nespomína v ostatných evanjeliách. V nich sa však nespomínajú ani iné zaujímavé udalosti, napr. premenenie vody na víno či rozhovor so Samaritánkou a mnohé ďalšie. Zjavne ide o Jánovu licenciu, jeho vlastné texty, v ktorých neopisuje historické udalosti, ale zvestuje Ježiša ako Pána nad životom a smrťou. Historickou tu nie je samotná udalosť, ale skúsenosť s Ježišom. Ľudia pri Ježišovi opakovane skúsili, že má o nich záujem, že ich lieči, že ich oslobodzuje z pocitu viny a prehry, že ich zbavuje strachu a umožňuje im slobodne dýchať. Ak sa pýtame na podstatu toho, čo Ježiš robil, správna odpoveď je, že Ježiš bol taký ponorený do Boha, natoľko „mal Boha pri sebe“, že Boh cez neho mohol zjavovať svoju moc a lásku. Ak sa pýtame na vonkajšie spôsoby, Ježiš konal ako niekto, kto má rád, kto prejavuje priateľstvo: Objímal, bozkával, hladil, s láskou sa prihováral alebo ako v prípade Lazára mocne volal: Poď von!
V rozprávaní o Lazárovi nás môže zaujať, že na rozdiel od príbehu so Samaritánkou a uzdravenia slepého Ježiš nevedie dialóg s Lazárom, ale s jeho sestrou Martou, a na záver sa nepovie o Lazárovi, ale o Židoch, čo prišli k jeho sestrám, že uverili v neho. Pri dnešnej bohoslužbe sme už nečítali záver 11. kapitoly Jánovho evanjelia. Tam sa spomínajú následky Lazárovho vzkriesenia. Veľkňazi a farizeji zvolali radu a dohodli sa, že Ježiša zabijú. Jánovo evanjelium to skomentuje: Ježiš má zomrieť za národ, a nielen za židovský národ, ale aj aby zhromaždil všetky roztratené deti Božie (Jn 11,51-53). Dôvodom, prečo Ježiša treba zabiť, malo podľa veľkňazov a farizejov byť, žeby prišli Rimania a vzali by Židom mesto i národ (Jn 11,48). Inak povedané, Ježiš by si získal ľudí, vzniklo by znepokojenie s danými pomermi a veľkňazi a farizeji by nad národom stratili kontrolu. Politický dôvod, že by prišli Rimania, zdá sa byť výhovorkou navyše.
Kým reč veľkňazov, že Ježiš má zomrieť za národ, že ho treba obetovať, značí asi toľko, ako keď sa povie, že treba človeka „hodiť cez palubu“, teda zbaviť sa ho, tak pre evanjelium značí obetovanie sa Ježiša najväčší prejav jeho vernosti a lásky voči Bohu i ľuďom. V tomto chápaní je vzkriesenie Lazára metaforou pre všetko to, čo Ježiš pre nás získal svojou smrťou. V zápase o Boha života a lásky, ktorý Ježiš viedol s predstaviteľmi Boha strachu a nelásky, musel zomrieť, aby všetci udupaní, ponižovaní, hriešni a mŕtvi mohli sa nadýchnuť a vstať z mŕtvych. Všetci títo ľudia to mohli skúsiť až vtedy, keď bol Ježiš zabitý veľkňazmi nelásky a keď sa napriek tomu zjavil ako veľkňaz života a lásky.
Český kardinál Tomáš Špidlík (+2010), dlhé roky pôsobiaci v Ríme, bol odborník na východné náboženstvá a ruskú kultúru. Raz ho pozvali do filmového klubu, aby pomohol pochopiť ruské filmy, lebo západnému človeku sa zdali byť málo zrozumiteľné. Špidlík pripomenul, že starí grécki filozofi ohľadom života a smrti videli riešenie v oddelení duše od tela. Vari je telo len špina nalepená na dušu?, pýtal sa Špidlík. Samozrejme, že nie. Ešte slabšiu odpoveď ponúkali moderní ateisti, ktorí vraveli, že človek je smrteľný, ale ľudstvo kráča hrdinsky vpred. Aby ukázal pozadie východného myslenia, Špidlík citoval ruského filozofa a teológa Vladimíra Solovjeva: Ak jeden človek je nič, aký zmysel má ľudstvo? A doplnil: Nie človek, ale smrť nemá zmysel.
Vďaka Kristovi vieme povedať: Smrť je následkom hriechu a základom hriechu je nenávisť. Opakom nenávisti je láska. Ak milujeme s Kristom, kriesime z mŕtvych: Seba, ľudí, cirkev i svet. Ak sa pýtame, či to naozaj funguje, nemám inú odpoveď ako tú, že to treba vždy znova skúšať – uprostred cirkvi bojovať s veľkňazmi strachu a nelásky a vo svete s prorokmi necitnosti a pesimizmu. Len počas týchto zápasov môžeme zistiť, či to funguje.