Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 6.1.2017

Zjavenie Pána
Ef 3,2-6
Autor: Karol Moravčík
Na Nový rok sa v našich kostoloch čítal list, v ktorom sa pripomenulo 100. výročie súkromného zjavenia P. Márie vo Fatime. V liste zaznela myšlienka, že P. Mária vyzvala ľudstvo na pokánie, ale ľudia sa nepolepšili, a tak prišla ďalšia vojna. Pre mňa je nepredstaviteľné a s kresťanskou vierou nezlučiteľné, aby som nejaké nešťastie chápal ako úmyselný Boží trest. Na druhej strane platí, že naše zlé skutky privolávajú na svet nešťastie. Takže platí aj výzva konať pokánie. Naša otázka potom môže byť, ako si to pokánie máme predstavovať.

Téma o pokání je vhodnejšia na začiatok pôstnej doby, nie na sviatok Zjavenia Pána, na Troch kráľov. Predsa, práve dnešný sviatok nám ponúka odpoveď. Slovo pokánie väčšina ľudí chápe ako polepšovanie sa. To by zodpovedalo odporúčaniu listu biskupov, že máme ovládať svoje vášne a že politická vrchnosť má nad tým dozorovať. Čiastočne sa tak deje, preto si napr. pri šoférovaní kontrolujeme rýchlosť a preto sú policajti v uliciach. Navyše sa môžu pridať skutky osobného pokánia, ako je sv. spoveď a svätenie prvých sobôt. Tým by sa mal zabezpečiť poriadok, ktorý do ľudí vložil Stvoriteľ, písalo sa v liste. Kresťanská dogmatika však zároveň hlása, že tento poriadok vplyvom dedičného hriechu už v ľuďoch nejestvuje. Preto oproti liberálnej predstave tvrdíme, že človek sa nerodí dokonalý, ale potrebuje spásu, vykúpenie. Táto spása však nenastane tým, že raz sa väčšina ľudí zobudí a rozhodne sa ovládať a poslúchať vrchnosť, a tak prestanú vojny a ostatné nešťastia. Táto spása nastane vtedy, ak nájdeme svojho kráľa, ktorému sa pôjdeme pokloniť.

Pápež František tohto kráľa a záchrancu nedávno nazval pokorným milovníkom. V Matúšovom evanjeliu sa záchranca nazýva rovno židovským kráľom. Apoštol Pavol v Liste Efezanom píše o Ježišovi ako Kristovi, ktorý splnil Božie prisľúbenia. Splniť sa malo zvlášť to, že Boh sa ľuďom nezjavuje predovšetkým ako sveta Stvoriteľ, Pán a Riaditeľ (pieseň Ó, chýr preblahý, JKS 66), ale ako svetlo, ktoré je také krásne a príťažlivé, že priťahuje všetky národy a ich kráľov. Ako povedal prorok, vtedy národy budú kráčať v jeho svetle a králi v jeho jase (Iz 60,3). Svet sa nepolepší preto, že ľudia začnú zachovávať poriadok a tí, čo sú nábožní, budú okrem nedele svätiť aj piatky a soboty, ale preto, že sa zjaví Pánova sláva.

Predstaviteľa či zjaviteľa Pánovej slávy podľa Matúšovho evanjelia prišli najprv do Jeruzalema, potom do Betlehema hľadať mudrci od východu. Ich otázka: Kde je ten novonarodený židovský kráľ?, odkazuje na proroka Izaiáša a prisľúbenie o príchode Božieho svetla pre všetky národy. Ak sa pýtame, kto boli títo mudrci, treba povedať, že vo Sv. písme Nového zákona nejde predovšetkým o legendárnych mudrcov, čo sa poklonili Ježiškovi, ale mudrcov, hľadačov zmyslu a kvality života, o múdrych, pýtajúcich sa ľudí spomedzi pohanov, ktorí našli svoju hviezdu, svoju životnú orientáciu v historickom Ježišovi a najmä v Ježišovi Bohom vzkriesenom a oslávenom. Nenašli ho preto, že sa polepšili, ale preto že boli osvietení týmto Ježišom, a to aj pomocou ľudí už v neho veriacich. O nich píše apoštol, že sa mu zjavilo tajomstvo, keď Židia a pohania sa stali spoludedičmi Božích prisľúbení. Prorok Izaiáš mal pravdu. Pánova sláva sa zjavuje všetkým. Nie v podobe tancujúceho slnka, ani v podobe tancujúcej hviezdy, ale v podobe ľudí, ktorí cez svoje vnútorné svetlo a svoju vieru stali sa bratmi a sestrami, stali sa rodinou, napriek tomu, že pochádzali z rôznych kultúr a národov.

Jeden priateľ, ktorý na Nový rok počúval list o Fatime, mi napísal, že celú omšu premýšľal, ako má tomu rozumieť, a nedokázal nájsť odpoveď. Tú odpoveď našiel až u jedného kanadského kňaza a spisovateľa, ktorého rád číta na internete. Volá sa Ron Rolheiser. Tento v jednom svojom texte spomína, ako sa pred rokmi zúčastnil diecéznej synody, na ktorej mali formulovať výzvy, ktorými má cirkev osloviť svet. Účastníci navrhovali, že treba svet viac vyzývať na spravodlivosť, viac sa modliť, viac chodiť do kostola, zastaviť zlo interrupcií a pod. Rolheiser k tomu poznamenal: Nik neformuloval výzvu: Potrebujeme potešovať svet! A dodal: Händelov Mesiáš začína krásnou vetou z Izaiáša: Potešujte, potešujte môj ľud, hovorí váš Boh (Iz 40,1). Verím, že toto je prvou úlohou náboženstva. Matka najprv utešuje svoje dieťa, uisťuje ho o svojej láske a upokojuje okolitý zmätok. Len potom, v bezpečnom útočišti vytvorenom útechou, môže dieťaťu ponúknuť nejaké výzvy, aby prerástlo ponad svoje detské strachy a zápasy. (Viac na: www.ronrolheiser.com)

Ron Rolheiser dopĺňa, že toto je tá hlavná výzva na cirkev a hlavná ponuka cirkvi pre svet. Prinášať potechu nešťastným, stať sa „poľnou nemocnicou“, ako to raz nazval pápež František, vykopnúť naše cirkevné dvere smerom von, aby boli doširoka otvorené... Zjavovať hviezdu, svetlo potechy, sily a radosti , ktoré tak potrebuje náš svet.